Vyrazený zub

Milí rodičia, chcela by som sa s Vami podeliť o naše skúsenosti s úrazom zubov u nášho, toho času,  2,5-ročného syna Jakubka:

Všetko sa to začalo kúpou futbalovej lopty, aby sme ho viedli k chlapským športom hneď od malička. Netrvalo dlho a úraz bol na svete: pri pokuse kopnúť do lopty sa mu lopta zaplietla medzi nožičky a on padol cez ňu rovno tváričkou na tvrdú dlažbu.

Už sme mali pár pádov s rozrazenými perami, ktoré silne krvácali, tak sme nechceli panikáriť ani teraz. Lenže čoskoro sme zistili, že mu nekrvácajú len obe prerazené pery ale i horné zúbky. Krvácanie na začiatku bolo veľmi silné a dlho sa nechcelo zastaviť. Až po hodinke ľadových obkladov krvácanie ustalo a mohli sme sa pozrieť na výsledky športovania.

Hornej ľavej jednotke chýbala časť zubu, pery boli čiastočne modré (čo sme nebrali veľmi tragicky), no trápilo nás, že zuby nemali rovnakú dĺžku ako predtým a celé ďasienko mal veľmi opuchnuté. K lekárovi sme šli až na druhý deň ráno, stále sme dúfali, že to len tak hrozne vyzeralo, ale v skutočnosti sa nejednalo o nič vážne. Malý v tom čase mal aj nejakú virózu, takže zvýšená teplota večer nemusela byť dôsledkom úrazu ale bežného ochorenia.

Ráno bol Kubko bez zmeny, stále opuchnutý a ubolený. Jedlo úplne odmietal a do úst sme mu mohli dať len studené pitie. Pediater nás preto poslal na zubnú kliniku na Heydukovu, (v Bratislave) kde sa na RTG zistilo, že má horné jednotky zošikmené, jednu „koreňom“ vrazenú do susediacej dvojky a obe ešte k tomu aj vrazené do kosti. (RTG snímka) Priznám sa, že mi nebolo všetko jedno. Nevedeli sme, čo robiť. Ošetrujúci lekár Kubkov stav konzultoval s ďalšími kolegami, za čo som mu bola mimoriadne vďačná, veď viac očí viac vidí.

Lekári nám najskôr odporučili dať zuby rýchlo operatívne povytiahnúť z kosti, aby sa v budúcnosti nenarušili trvalé zuby. Pri predstave takéhoto zákroku po utrpení z úrazu a virózy som sa skoro rozplakala. Snažila som sa však triezvo uvažovať o všetkým možnostiach. Preto som sa opýtala, čo by sa stalo, ak by sme ten zákrok neabsolvovali. Ošetrujúci lekár na to odpovedal neurčito: „Niekedy takto vrazené zúbky kosť sama vytlačí späť, ale nie je to isté“. Priznám sa, že hoci som tomu nerozumela skrsla vo mne nádej na miernejšie liečenie. Po otázke aké sú šance, že sa telo samo s tým vysporiada v porovnaní s komplikáciami pri povyťahovaní zúbkov, sme dostali odpoveď, že asi tak 50 ku 50. A ktorú alternatívu by nám on, ako lekár, zo spomínaných možnosti odporúčal? Očakávala som od neho, že nám konkrétne, ale on sa odvolal na zodpovednosť mňa, ako matky. Tak sme sa teda aj s manželom rozhodli pre samoliečiteľskú schopnosť mladého organizmu a odišli sme domov.

Niekoľko mesiacov mal Kubko rozkývané predné zúbky a skoro 1,3 roka po úraze vôbec nehrýzol prednými zúbkami. Vlastne dodnes sa tomu vyhýba a aj po 1,5 roku je citlivý i na miernejší kontakt s prednými zubami.

Problém so zubami sa začal komplikovať viac, ako som čakala. Pred pol rokom mu jedna jednotka začala černať a o pár mesiacov na to sa nad oboma zubčekmi vytvorila hnisavá fistula. Pri prehliadke minulý rok v decembri (asi rok a pol po úraze) nám pani zubárka povedala, že je treba černajúci zub spriechodniť dierkou do „koreňa“ aby mal kadiaľ vytvorený hnis odtekať.

Minulý týždeň sme teda šli pripravení na zákrok. S obavami sme vstúpili do ambulancie a tu … fistulka sa vraj zmenšila a už ani nebola tak citlivá ako predtým. Netrebalo teda nič robiť. Zákrok sa nekonal (zatiaľ si myslíme, že našťastie). Musíme však prísť ihneď ako sa to zväčší alebo to bude bolieť.

 Pýtala som sa pani doktorky, čo mám robiť, aby som nezanedbala dôsledky úrazu a náhodou nespôsobila chybný rast trvalých zúbkov. Odpoveď znela, že treba len čakať, všetko sa uvidí podľa toho ako budú zúbky rásť – nerásť.

(Žiadne hodnotenia)

Loading...