Fóroví ľudia – Tinčika

Virtuálny svet nášho fóra v sebe skrýva desaťtisíce príspevkov a množstvo nickov. Mnohé z nich sú už chronicky známe alebo/tiež sú tam chronicky dlho – čo nás teší. A keďže pri každom výročí sa robí trošku taká inventúra stavu – a my sme sa rozhodli vypátrať, kto sú naši najskalnejší fórovaci. Dnes vám predstavujeme Tinčiku.

Tinči, spomínaš si, ako a kedy si sa vlastne dostala na babetko?

Pravdaže. Bolo to v čase prvého tehuľkovania pred piatimi rokmi. (jeeeeeeeej, to už mám za sebou prvú babetkovskú päťročnicu, ha ha) Bývali sme v rodnom meste meste môjho manžela (príliš ďaleko od mojej veľkej rodiny, s ktorou sme sa doma viac menej denne vídali)  a cítila som sa tam ako cudzinec.

Moje prvé kliky patrili vždy do fóra. Dodnes si blahorečím za to, lebo som získala strašne veľa. Rady rodičov, čo ma čaká a neminie. Ale mala som s kým aj diskutovať o svojich pocitoch, skúsenostiach a každodenných maličkostiach. Neskôr som zabrúsila aj do diskusie Trenčín a našla som si aj priateľky a hoci je to už pár rokov, s mnohými sme v kontakte dodnes, mám ich veľmi rada. Stále nás veľa spája.

Každý rodič všeličo preskáče s deťmi – pomohlo ti babetko, alebo pomáhaš radou a skúsenosťou Ty?

Pomohlo. Možno najviac tým, že moje vyslovené obavy alebo prosby o rady boli vypočuté. Že moje problémy nikto nevnímal ako malicherné, aj keď možno boli, lebo vtedy sa mi také určite nezdali. A veru, snažila som sa poradiť aj ja, keď som narazila nejakú vec, ktorú sme si doma tiež prežili. Myslím, že sa to stále tak prelína, raz získaš radu alebo povzbudenie keď to potrebuješ, inokedy to naopak niekomu poskytneš. Nech to bolo akokoľvek, vždy som sa cítila o niečo podstatné obohatená.

Pamätám si na obdobie našich prvých zúbkov. Išli nám pomerne neskoro, už sme mali rok keď sa objavil prvý. Dovtedy nás to poriadne potrápilo a vtedy som si celé to obdobie písala s maminou, ktorá prežívala niečo podobné so synčekom. Nechávali sme si správy, čo nové sa udialo, aký sme mali deň alebo noc. Bolo to fajn, keď sme sa takto vzájomne povzbudzovali a spolu to prežívali. Keď už som mala všetkých tých ťuťuňuňu príliš veľa, snažila som to kompenzovať písaním. Dodnes ma občas svrbia prsty a tak píšem kade tade.

Na materskej som začala oveľa viac fotiť a boli to znova maminy z babetka, s ktorymi sme sa z fotenia tešili a radili si. Myslim, že všetky sme začali fotiť inak, serióznejšie a všetky sme skončili so zrkadlovkami v rukách.

Máš doma dve slečny. Kde čerpáš inšpiráciu na výchovu, keď ti dochádzajú baterky a trpezlivosť?

Ani neviem, berie sa to niekde vo mne J. Ale veľkou inšpiráciou pre tréning trpezlivosti som mala v iných maminách, ktoré som stretávala naživo v materskom centre. Často som sa pristihla, že pozorujem ich správanie k deťom, keby by som ja už mala vyššie hladiny adrenalínu. Vidieť, že sa aj detský vzdor dá zvládnuť v pohode a s úsmevom bolo pre mňa veľkou výzvou.

A tešilo ma, keď som to zvládala. Pravdaže, každému občas trpezlivosť pretečie, ale myslím, že som tie hranice nastavila tak akurát J. Dievčatá už presne vedia podľa tónu hlasu, kedy sa tá hranica blíži a prekračujú ju naozaj minimálne.

Jedným z Tvojich hobby je záhrada. Aké tulipány tam budú kvitnúť tejto jari?

Júú, všetky možné farby a tvary. Cibuľky rôznych odrôd zbierame už niekoľko rokov, takže na jar je u nás taký mix. Jar u nás začína snežienkami, tulipánmi, narcismi a fialkami. A ja dostávam denne kratučké kytičky kvietkov.

Si akčná baba, okrem záhrady šiješ, hráš sa s tortami, frčíš v UMC a MC  a vyznáš sa do dojčenia – musíš mať teda skvelého chlapa za chrbtom.  

To určite áno. Nezabudnem na náš spoločný pôrod, kedy trpezlivo stál po mojom boku, hoci sa ma nesmel dotknúť. Potrebovala som práve to, čo robil, byť pri mne. A vlastne to robí dodnes. Stojí pri mne, nech sa deje čo sa deje. Prežili sme si všeličo, ale vždy to bol on, kto mi vrátil stratenú nádej. Je to skutočný partner, ktorý podrží, poradí, povzbudí a keď treba, vie aj statočne zabojovať. Už sa tešíme, kedy nadstavíme náš domček v malej dedinke a budeme si spokojne nažívať celá rodinka.

Toto všetko je také „happy“. Ale Ty sa predsa vŕtaš aj zákonoch a komunálnej politike. Vidíš posun alebo je to boj s veternými mlynmi?

Je to skôr beh na dlhé trate. Mnohé veci v zákonoch alebo v komunálnej sfére nie sú ideálne, ale nič nie je nemenné. Záleží na tom, aký silný impulz na zmenu sa vytvorí. Dá sa povedať, že podstatní sú hlavne ľudia. Tí čo rozhodujú, ale aj tí, ktorí chcú tieto rozhodnutia ovplyvniť alebo zmeniť. Možností je potom niekoľko, ale každá zmena si vyžaduje určitý „vklad“.

V tomto smere vidím posun k lepšiemu. Myslím, že si začíname uvedomovať možnosti a spôsob fungovania demokratického systému. Je stále viac zapálených aktivistov, ktorí sa namiesto ponosovania sa rozhodnú radšej pre zmenu niečo aktívne urobiť. A práve to je ten pozitívny impulz, ktorý je potrebný.

Patríš k „inventáru“ nášho webu. Priniesol Ti čas strávený na babetku aj nejaké nevirtuálne priateľstvá a zážitky?

Pravdaže. Naj zážitok bol, keď sme sa maminy z našej „grupy“ dohodli na pikniku v Trenčíne na ostvore. To bola paráda. Bolo nás asi desať a ako koliesková skupina (všetky sme mali drobcov ešte v kočíku) sme vzbudzovali pozornosť Trenčanov. Na trávičke pri Váhu sme si rozložili deky, vypustili drobcov a užívali si chvíľu. Bolo to skvelé vidieť sa takto naživo. Ešte sme si to pár krát zopakovali . 

Zavri oči a povedz rýchlo tri veci, ktoré Ťa napadnú, keď sa povie www.rodinka.sk?

Články, diskusie, blog.

Čo by si zaželala a darovala 10.ročnému oslávencovi?

Určite by som zaželala nezabudnuteľný deň. Deti žijú v prítomnosti, najdôležitejšie je pre nich TU a TERAZ. Toto sa od nich snažím odkukať J, žiť naplno a v prítomnosti.  A čo by som darovala? Záleží kto konkrétne by to mal byť. Každý má radosť z niečoho iného, takže asi podľa toho.

Našej rodinke.sk by som zaželala aby nestrácala na dychu, pretože je pre nás rodičov v mnohých smeroch dôležitá. Želám jej, aby mala v zákulisí vždy ľudí, ktorí jej venujú kus svojho srdca… pretože veci, ktoré robíme s láskou sú vždy úžasné.