2 dni na oddelení batoliat v Rooseveltovej nemocnici

Soňa Feiková 25

Nedávno som si prečítala a reagovala na článok o pomeroch v banskobystrickej pôrodnici. Mne sa teraz „pošťastilo“ stráviť so synčekom dva dni na pozorovaní na oddelení batoliat tejto nemocnice a nedá mi, aby som sa nepodelila o svoje skúsenosti.

V nedeľu poobede sa náš čerstvo jednoročný synček hral na kaskadéra a (ako niekoľkokrát denne) liezol na rebrík poschodovej postele. Hoci sme boli pri ňom obaja rodičia, spadol z neho. Aj keď na ňom nebolo vidieť nijaké zranenie, aj plač sa utíšil, hneď sme ho brali na pohotovosť. Na „urgente“ nás zbežne vyšetrili a poslali na detské. Tam nás prijal veľmi milý pán doktor (bohužiaľ si nepamätám jeho meno) a synčeka dôkladne prezrel. Bol prekvapený, že nám na urgente nespravili RTG. On nám urobil sono vnútorných orgánov aj mozgu. Odporučili nám prijatie na pozorovanie na 24 hodín. Keďže som ešte stále kojaca matka a na oddelení mali miesto, nebol našťastie problém, aby som ostala so synčekom. Potom nás ešte vyšetrila službukonajúca mladučká pani doktorka neurologička (opäť nenašla nič negatívne, chvalabohu). Jej prístupu tiež nebolo z môjho laického pohľadu čo vyčítať.

Takže zatiaľ vyzeralo pre nás všetko pozitívne, ale tým to aj končilo. Manžel nám šiel domov pre veci a ja so synčekom na oddelenie. Tam som zistila, že ja budem „spať“ úplne na inom konci poschodia ako moje dieťa. Ani keby si pľúca rozdrapil, by som ho nepočula. A podľa pravidiel, ktoré majú na oddelení, môžem byť pri ňom len do ôsmej večera, potom až od pol siedmej rana.

Keďže už bol medzitým pomaly večer, rovno sme sa začali chystať na spánok. Pýtam sa sestričky, kde si môžem synčeka v kľude nakojiť. „Toto je jeho izba, takže tu, nemôže ísť nikam inam“. V izbe štyri detičky, samozrejme kopec ruchu. Pozerám, že na chodbe je pohovka, ale hneď mi bolo povedané, že to je pre sestričky, že tam nemám čo robiť. Že by som ho zobrala a nakojila v kľude izby, kde som mala spať ja?(mimochodom, ja som mala ten luxus, že som tam bola sama) O tom však nemohlo byť ani reči. Keďže sme odjakživa zvyknutí kojiť sa v kľude a väčšinou poležiačky, v tom ruchu a plači ostatných detí to bolo o ničom, vlastne sa vôbec nenajedol. Samozrejme, že sa mi ho nepodarilo uložiť „v termíne“. Na rukách bol OK, ale keď som ho položila do postieľky, horšie. A keď začalo plakať iné dieťa, prebral sa úplne. Nakoniec ma sestrička poslala preč a synček zaspal po vyplakaní. Ja som nespala prakticky celú noc a stále som čakala, že ma k nemu prídu zavolať, keď sa zobudí. Bolo mi tak totiž povedané:“ keby dačo, prídem vás zavolať, nemyslite si, že sa mi tu budete premávať“. O štvrtej ráno som sa musela odstriekavať, čo som už nevedela vydržať a pred pol šiestou som naklusala na oddelenie, hoci „ešte nebol čas“. Synček stál v postieľke a zúfalo nariekal. Potom som sa dozvedela, že aj v noci bol dvakrát hore, ale: „nechal sa utíšiť“. Radšej nechcem vedieť, ako dlho nariekal, kým zaspal.

Deň vyzeral asi tak, že som mala cely deň synčeka na rukách a prechádzali sme sa po chodbe (aspoň, že je veľmi pekne vyzdobená). Do herne sme veľmi nemohli, lebo pani doktorka nám kázala byť pre istotu v kľude, ak by predsa len niečo bolo s tou jeho hlavičkou. Predpokladám, že predstava kľudu sa zlučuje s tým, že v noci do nemoty plakal v postieľke.

Zobrali nám krv a moč, všetko bolo negatívne. Čakali sme ešte na kontrolné vyšetrenie neurologičky, aby sme mohli odísť domov.

Po celý deň som mala taký dojem, že matka je tam na obtiaž. Nechápem prečo. O svoje dieťa som sa kompletne postarala. Vlastné oblečenie, vlastné plienky, nakŕmila, okúpala, odmerala teplotu, venovala som sa mu. Okrem medicínskych úkonov nemuseli pre nás ani hnúť prstom. Ešte som sa venovala aj malému zlatému rómskemu dieťatku, ktoré bolo dosť spoločenské a potrebovalo kontakt. Nechápem prečo teda na mňa pozerali krivým okom. Alebo žeby preto, že som videla a ďalej podávam, aké sú tam podmienky? Ako sestričky veľkú časť smeny presedeli a preklebetili? Chápem, že ich práca je náročná, ale stále je to o tom istom. Troska ľudskosti a úsmevu a všetko je hneď lepšie.

Ozaj a ešte jedna absurdnosť. Strava. Samozrejme, jedlo aj ubytovanie som si platila (to je v poriadku). Detičky mali na jedenie vyhradený kútik na chodbe. Mamičky tam jest však nesmú. Lebo: “také sú pravidlá“. Takže ja som polhodinu kŕmila malého, pričom tácka s mojim jedlom stála vedľa mňa. Ale ja som tam jest nesmela. Potom som mala dať malého plakať do postieľky a ísť na druhý koniec poschodia sa najesť? Ďakujem, radšej som zostala hladná (resp. som niečo prehltla, keď ma nikto nevidel- trápne, nie?). Možno je na tento zákaz nejaký rozumný dôvoď, ale nikto mi ho nepovedal, takže to považujem za riadnu blbosť.

Keďže pani doktorka neurologička nás prišla pozrieť už dosť neskoro popoludní, bolo nám povedané, že domov pôjdeme až ráno. Aj tak je to vraj lepšie, lebo predsa len by sa ešte mohlo dačo vyskytnúť. Zaťala som zuby a povedala si, že vydržím, aby som si to náhodou neskôr nemusela vyčítať.

Večer prišla sestrička, ktorá bola pre zmenu úplne super. Asi jej došlo, že keď ja budem pri svojom dieťati a ono bude kľudné, tak nepobudí ani iné deti a aj ona bude mat pokoj. Bola som pri ňom do jedenastej večer, kým bol konečne na oddelení kľud a malý prestal všetko hltať očkami a zaspal. Aj v noci som ho bola pozrieť a ráno o piatej ma tiež sestrička prišla volať, že už je hore. Takže záver bol zase celkom fajn. Dokonca nás prepustili už o pol deviatej ráno. Odišli sme odtiaľ obaja uťahaní, nevyspatí. Doma rovno do postele a po dvoch hodinách sa môj synček zase zmenil z uplakaného nevyspatého mrňúsa na parádneho zbojníka. Myslím, že tie necelé dva dni boli pre mňa dostatočným trestom za to, že som na neho chvíľočku nedala pozor.

Takže na záver. Ďakujem lekárom za naozaj dobrú starostlivosť, myslím, že skontrolovali, čo sa dalo, aby nám povedali, že sme OK. A za všetky matky a deti, ktoré sa niekedy ocitnú spolu v nemocnici prosím sestričky: Venujte nám trosku úsmevu, pochopenia a času. My mamy vám predsa pomáhame vo vašej práci. Ak nám umožníte, aby boli naše detičky čo najviac s nami a spokojnejšie, ušetríte aj sebe povinnosti. A ak máme veľa otázok, je to preto, že sme vyľakané, čo je s našimi najdrahšími mrňúskami.

Ďakujeme.

Tento môj príspevok posielam zároveň aj na stránku Rooseveltovej nemocnice a dúfam, že o malilinko pomôže pohnúť lady k lepšiemu.

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (3 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...

Komentáre k článku

  1. Aj ja som pred rokom strávila tri dni na dojcenskom odd.v Rooseveltke. Bola som prijata spolu s mojim syncekom. Nemozem sa stazovat na nic, personal bol viac-menej mily a pristupny mojim otazkam. Co by mali zmenit je naozaj „technicke alebo organizacne“vybavenie, nakolko dieta ma byt na izbe s matkou a nie uplne mimo, pretoze napriek tomu, ze som sice bola s nim v nemocnici, nebola som napr. v noci s nim. A tiez chcem odkazat vsetkym mamickam, nech sa nedaju odradit ziadnou sestrickou. Ked mi ide o dieta je mi jedno ci budem neprijemna, pokial to inak nejde. Okrem toho, kazda mame pravo byt s dietatom v nemocnici do 6 rokov jeho veku.

  2. No to by skusili, nedovolit mi byt s mojim dietatom, ked to ono (a ja tiez!) potrebuje! Pekne by som im to vytmavila!! Ze potajomky sa skryvat pod postielkou svojho dietata! boze, baby, to ste skutocne take neasertivne, a neviete sa postavit za svoje prava????

  3. pred rokom sme boli v spominanej nemocnici 2 týždne a keď sme to porovnali so starostlivosťou v Žiari nad Hronom, bolo to neporovnateľné. Možno sa pomery zmenili, ale ja som bola v BB spokojná. Stravu som si neplatili, lebo som si bola istá, že ja jesť chodiť na chodbu nebudem, bola som nekojaca ale keďže sme boli z 3 okresu, bývala som v nemocnici. Fakt mi dosť vadilo, že na izbe boli 4 deti a ak začalo jedno, plakali všetky. Nezažila som nič také, že som musela odísť o určitej hodine, dokonca som v noci chodila pozerať syna, či dobre spí. S opaterou lekárou som bola nad mieru spokojná, lebo ja som tam si pýtala čo som chcela, ale nebolo fér, že deti museli nalačno od 6 rána čakať na 12 na vyšetrenie. Bolo to hrozné pozerať sa na uplakané hladné deti, viete ale keď sú tí lekári Vaša nádej a šanca, aby sa vaše dieťa, ktorému vy pomôcť nemôžete cítilo dobre, robíte všetko pre to, aby ste sa na to nepozerali kritickými očami, hľadáte nádej. A sestričky? nemôžem povedať jedno negatívum možno až na jednu, ale zvykli si na nás, keď ráno robili odbery trvala som na tom, že budem so synom, naprv sa na mna pozerali ako na precitlivelú matku, ale potom pochopili, že ja som matka a ja som šéf, čo sa týka môjho syna a vychádzali úplne v norme. My sme mali to šťastie, že sme mali povolené vychádzky. Chodili sme sa veľa prechádzať alebo sme trávili čas v herni aj so sestričkou, ktorá tam brala deti, ktoré tam boli bez mamičiek. Dokonca Simonke – krásnučkej cigánočke, ktorá bola s nami na izbe sestrička z domu nosila gumičky do vlasov a vždy jej ráno česali vrkoče, poviem vám to bola asi tá najlepšia láskavá starostlivosť v jej živote (bývala totiž s 10 súrodencami v maringotke a došla zavšivavená). A čo mi chýbalo? Potrebovala by som viac komunikácie o stave dieťaťa, ak mi nepovedali prečo, ja som mu odmietla dať liek od sestier, až mi vyhladali v piatok poobede lekára, čo mi to vysvetlil. Ale v podstate sme tam boli spokojní a zaniesli sme tam náš kočík, ktorý sme už nepotrebovali.

  4. Mám niekoľkonásobnú skúsenosť s pobytom na spomínanom oddelení batoliat v RN. Mám skoro 3 ročnú dcérku s rázštepom hornej pery a podnebia. Na oddelení sme boli už 2 krát hospitalizovaní. Nemôžem sa však sťažovať na personál. Hoci som pri dcérke mohla byť len do 20,00, sestrička prižmúrila obidve oči a mohla som byť pri nej kým nezaspala. Ešte chcem podotknúť, že som nemohla (ako nekojaca) bývať na izbách matiek, ale na internáte, niekoľkosto metrov vzdialenom. Z toho vyplýva, že ani v noci ma nemohli zavolať. Musela som sa uspokojiť s tým, že ak sa malá zobudí, budú ju musieť utíšiť. Ale skúsenoť bola taká, že ráno som ju našla spokojne ležať v postieľke a bez plaču. Mohla by som písať ešte veľa skúseností z detského oddelenia, ale chcem povedať, že nik sa v nemocnici necíti dobre a nemusí to byť iba tá v BB.

  5. Mali sme podobný príbeh, no my sme už vedeli ako to tam chodí a preto sme sa radšej rozhodli, že budeme ubytovaný neďaleko a dcéru budem nosiť kojiť hoci aj každé 3 hodiny. Čo sa aj divili, no my sme vedeli do čoho ideme. Zvládli sme to dobre a aj niektoré setričky a lekári (najmä primár na gynekológii) boli fakt super.

  6. Ja by som len chcela dodat k Rooseweltovej nem., v aug. 2002 som mala byt operovana, kyretovana na gyn. odd. doktor mi slubil, ze tam budem iba jeden den. Mala som 4 mes dcerku, ktoru som kojila. Povedal, ze si mam doniest vsetky veci potr. do nem. a po operacii mi ju mama donesie nakojit. Kedze poistovna vyzaduje 3 dni hosp. prisla som den pred. V prijimacich dverach nezabudla sestra nakricat, ze s dietatom nesmiem do nem, ze oni nie su dojcensky ustav a ked som povedala, ze kojim, tak ju mozem len na chodbe. Cela procedura trvala tak dlho, ze som ju v kute nem. nakojila. Sla okolo jedna dokt. a povedala, ze ma volnu miestnost, ze hadam nebudem kojit na chodbe…tak ma prijali a ja som sla utekat z nem. akurat zacalo prsat a veci som odovzdala. Tak som sa v tel. budke prezliekla do nahradnych, skoda, ze prsalo trochu som mala premocene nohy, lebo mi ostali dom. slapky. Pockala som na auto a bola pri malej. Ale ked som sa prebudzala z narkozy, doniesli mi postielku. ale iba tesne pred uspatim som sa dozvedela, ze nebudem moct kojit 10 hod. Naozaj mi to psy pomohlo, ale chcela som ist domov. Este ked som sla na operaciu rano som sa na kute chodby obliekla do zupana a zalahla do postele akoby nic.

  7. ALINKA, to myslite vazne svoju otazku? (Alebo ironicky?) Je vasou povinnostou byt s dietatom, tu nie je o com diskutovat ci na to mate pravo. Vy ako rodic za dieta mate zodpovednost.

    Moju manzelku tiez nechceli nechat s dcerkou ked mala byt operovana na pruh. Presli sme dve nemocnice a v tretej nam vyhoveli.

  8. No… typicka Dasa, trochu drsne ale pravdivo…. bez servitky na ustach. Suhlasim s tebou.

    My tiez obvykle ziadame az kym sa nedoziadame… ak nie s touto sestrou, tak s vrchnou sestrou, ak nie s lekarom, tak s primarom….

  9. Inac velka ‚VDAKA‘ vsetkym mamam co sa nevedia ozvat a potajomky v nemocnici krmia svoje ratolesti, ci ich skryte pod postielkou drzia za ruku. Tak to asi bolo aj v pracvnych taboroch za 2 svetovej vojny. Alebo zeby tapakovsky syndrom?

  10. Alinka, ak sestra ktora ma prave sluzbu neustupna a argumentuje sposobom‘ nedovolene‘, ‚to by si kazdy robil co chcel‘, alebo ‚toto je nemocnica a nie holubnik‘, tak by som si vyziadala nadriadenu sestru pripadne osetrujuceho lekara ci veduceho oddelenia. Ak by som nepochodila a moje dieta by bolo nasilne oddelene odo mna z dovodov ktore neboli jasne vysvetlene, tak volam akutne policiu kvoli podozreniu z ublizenia na zdravi.

  11. Aj ja pridam…. v case, ked sa kamoskin syn priotravil, bola chripkova epidemia a do nemocnice ju s nim nepustili… Nejde o to, ci mohla alebo nie… Je tu aj dalsia vec. Ked prisla svojho 2-rocneho syna pozriet, bol malatny a apaticky a ona ma silny dojem, ze donho napchali nejake upokojujuce lieky. Dokelu, do 2-rocneho dietata!!

  12. rozhodne je právom nás matiek byť so svojím dieťaťom!

    ak by sa nebodaj stalo, že by ma nechceli pustiť do nemocnice s mojim synom, tak by som ho tam rozhodne nenechala samého. v našej (popradskej) nemocnici je to totiž veľmi podobné ako v Soninom príbehu. mamičky ,ak sú vôbec prijaté spia úplne inde. minule mi jedna z tých ktoré tam nejaký ten deň strávili povedala, že dojčiť mohla len vtedy keĎ „BOL VHODNÝ ČAS“, t.j. každé tri hodiny – JEJ DIEŤA MALO V TOM čASE 2 TÝŽDNE! TAKžE TO TIEž ROBILA TAJNE. naozaj neviem či k dobrému zdravotnému stavu detí prispieva neustály plač a z toho vyplývajúca apatia. veď je už všeobecne známe ako úzko súvisí psychický stav s fyzickým zdravím.

    MAMIČKY, NEOPÚšťAJTE SVOJE DETI. BUďTE S NIMI. NIKTO VÁM ICH NEMôžE VZIAť! BOJUJTE ZA TO!

  13. Jana zMT, trochu obratim tvoje slova opacnym smerom- totiz matka v tomto pripade mala volat policiu aj s advokatom, lebo sa jednalo o porusovanie obcianskych prav aj prav pacienta.

  14. Viem, ze ked ma mamicka chore dieta, nema chut sa handrkovat a hadat so sestrami a lekarmi, vlastne s nikym. Ale nemozem nejako vyhnat z hlavy myslienku – co by sa stalo, keby nic z tych pravidiel nerespektovala? Zavolali by na nu ochranku alebo policiu? Vyhodili by ju z priestorov nemocnice? Ja si myslim, ze by sa nestalo nic – mozno by to mohol niekto skusit. Ja viem, treba na to taku drzejsiu povahu, co nie kazda z nas ma…
    Drzim palce vsetkym mamickam, aby ich nikto nezosnurovaval takymito nezmyselnymi „pravidlami“!

  15. Strašné, strašné, strašné….Ani si nechcem predstavit, ako sa asi taká matka môže citiť. Zhodou okolnosti moja priateľka tiež stravila niekoľko dní na spomínanom oddelení v Rooseveltovej nemocnici v BB. Jej opis sa presne zhoduje s horeuvedeným opisom situácie. Rozdiel bol len v tom, že sa tam ocitla nie kvôli nepozornosti, ale jej 2-ročného synčeka operovali. Nemohla svoje vystresované a ubolené dieťa opustiť, tak sa vždy, keď sestričky boli už na svojich inšpečkách, vkradla dnu a noc travila pod postieľkou dieťaťa!!!!!!!!! Tŕpla, aby ju tam nenašli, dieťa držala za ruku a nezažmúrila ani oka. Pisateľke tohoto článku odkazujem, že si nemusí vyčítať, že stres sebe a svojemu dieťaťu zapríčinila ona, vina padá hlavne na uvedené zdravotnícke zariadenie. A aj keď viem, že v zdravotníctve majú nízke platy, niektorí si nezaslužia ani toľko!

  16. My sme boli so synčkom v nemocnici na Kramároch keď mal dva roky. Strávili sme tam tri dni. Bola som s ním na izbe, za čo som musela síce zaplatiť, ale bolo to na „nezaplatenie“. Doktori boli fajn, vlastne sme sa s nimi veľmi nestretali a sestričky ma strpeli. Za tie tri dni sa synčekovi museli venovať len niekoľko minút. Samozrejme okrem hodinovej operácie. No nikdy by som tam nenechala svoje dieťa samé. Keď si tak spomínam, tak všetky malé deti tam mali mamičky. Rozdiel bol len v tom, že niektoré boli na izbách spolu s deťmi (kojace maminky a tie čo sme si to zaplatili) a väčšina boli na izbe detičky zvlášť a mamičky úplne inde na svojich izbách. Na týtchto – mamičkovských izbách mali v podstate len uložené veci. Deti si tam vziať nemohli a tak celé noci trávili na stoličkách pri postielkach na izbách detí. Našťastie im to bolo umožnené. Prežiť však takto častokrát aj niekoľkotýždňový pobyt v nomocnici s ťažkochorými bábätkami (väčšinou postihnuté hydrocefalom), ktoré absolvovávali operácie hlavičiek, sa mi zdalo viac ako nedôstojné.

  17. Velmi ma mrazilo po chrbte, ked som si precitala tento prispevok. Myslela som si ze sme uz natolko presli vo vyvoji dopredu, ze si aj v nemocniciach uvedomili, ze matka je ten najlepsi liek pre dieta, ked ho treba utisit. Ja som bola s mojou dcerou tiez v nemocnici v L. Mikulasi, mala 2 roky a boli sme tam 4 dni, ale vobec sa nemozem stazovat, bolo to tam fantasticke, ak sa da tak nazvat pobyt v nemocnici, bola som na izbe s malou, 2 dni sme boli este s druhou maminou, potom uz len same, jedavali sme na izbe, nevyrusoval nas krik inych deti, a dcerka pobyt znasala omnoho lepsie, ked som tam bola snou. Aj tak na nu dost depresivne posobili sestricky a doktori, nieto aby tam bola sama. A doktori aj sestricky boli velmi mili, takto si predstavujem pristup lekarov k malym pacientom. Dufam, ze si to v Rooseveltke niekto precita a zacnu trosku mysliet aj na matky, ktore musia doma trpnut, co sa asi deje s ich dietatom kym su v nemocnici.

  18. Ja som nieco podobne zazila vo fakultnej nemocnici v kosiciach pred niekolkymi rokmi. Ale kedze som nekojla, musela som malu 1,5 rocnu dcerku nechat cez noc samu a odist domov na noc. Sama som sa z toho dost psychicky polozila a tak som ju na druhy den vzala na reverz domov, pretoze vyzerala byt v poriadku. Mala tiez v noci bezo mna nespala a v kuse plakala. Teraz by som sa uz nedala odradit a trvala by som na tom, ze pri nej cez noc zostanem.

  19. Sona, velmi dobre, ze si to poslala aj na ich stranku. Kolko rokov este treba, aby personal zbadal, aky potencial ma v rodicoch? Sama robim na detskom oddeleni v Uppsale, a pracu bez rodicov si neviem ani predsatavit.

  20. Uplne stebou suhlasim Zlata.Syn bol dost casto hospitalizovany v Roosveltovej nemocnici v BB.Pristup sestriciek dost otrasny a nedovolili mi ani ostat u neho.Dokonca sme s manzelom nemohli syna ani navstevovat,vraj preto aby im potom neplakal.Dost priserne chvile pre matku ak nemoze vydiet svoje dieta.

  21. Pekne si to napísala aj keď možno nechtiac, v niektorých lekároch a sestričkách zostala fakt už len „TROSKA“ z ľudskosti.

  22. Pripájam sa k tebe. Veď sú platení z našich daní. Aj keď slabo. Vďační príbuzní vedia oceniť milý prístup, a nikdy takéto sestry neprídu skrátka. Veď oni sú tu pre nás, a nie mi pre nich. Aj ja som rozmýšľala, čo by sa stalo, keby sme sa proti nelogickým pokynom zo strany sestier ohradili a pekne nahlas a hneď. Väčšina z nás len „stiahne chvost“ a je ticho, aby sa to náhodou zle neodrazilo na prístupe kompetentných voči daným pacientom. Keď sme však stále ticho, len sa takýto stav predlžuje. Mali by sme byť odvážnejšie, minimálne tak ako ty. A preto máš moju plnú podporu.

Pridaj komentár