Ach tie gény

Janko Balážia 4

Detičky naše zlaté. Tie malé zlaté potvorky. Pamätáte si? Hneď, ako sa prinesú z pôrodnice, už sa snažíme rozoznať, na koho sa podobajú. Čie gény sú silnejšie. Úspešnejšia polovička páru naduje tajne , alebo aj verejne hruď a porazený hľadá aspoň na končatinách nejakú tú podobu s vlastným telom. Svokra to porazenému nezabudne takýmito sladkými poznámočkami ešte trochu viac osladiť : „To je ale šťastie pre nášho drobčeka, že sa podal na nás(na mňa),“. Súťaž začala.

Prvé krôčiky dávajú šancu porazenej strane zabodovať. „Ja som začal chodiť tiež v jedenástom mesiaci,“ presviedča nešťastník okolie a snaží si časť neviditeľných génov pretiahnuť na svoju stranu. Podobne je to s cikaním a kakaním do nočníka. Aj seriózny vedecký pracovník stratí zmysel pre kritičnosť a „tlačí“ vedľa nočníka so svojou ratolesťou, len aby dobyl vytúženú palmu víťazstva. Farba a množstvo vlasov, oči či uši, všetko je predmetom pozorného skúmania. Každý úspech dieťaťa je zámienkou na neviditeľný súboj, do ktorej rodiny dieťa patrí.

Vylučovanie ratolestí je predmetom pozorného skúmania rodičov. Úspechy hry plienka kontra nočník sú zverejňované a deti rovesníci vedú cez svojich rodičov boj o čo najskoršie umiestnenie výlučku do nočníka. Rodič dieťaťa bez plienky na pieskovisku je predmetom tichej a bezmocnej závisti menej šťastných rodičov. Veta: „Dnes sa nám to podarilo urobiť do nočníka,“ rovnako víťazne znie na chodbe ministerstva, či v objekte družstva.

Vráťme sa však ku genetike. Sú situácie, ktoré sú skutočne infarktové. Napríklad, keď sa po štyroch dcérach narodí vytúžený syn. Otecko chodí týždeň zhulákaný a každému vykladá, aký je borec a že syn akoby mu z oka vypadol. Keď ho však prvý krát uvidí triezvy, zistí, že až na tú povestnú chýbajúcu bradavicu s tromi chlpami na nose je to celá svokra.

Ozaj svokra. Tá by mala podľa posledných serióznych výskumov bývať od zaťa aspoň dvesto kilometrov za podmienky, že pri cestovaní musí minimálne raz prestupovať.

Ale nemaľujme čerta na stenu, ako hovorí príslovie. Prejdime do vyšších vekových kategórii. Situácia sa ale môže a aj mení s príchodom puberty. Je zaujímavé, že tu pravidelne dochádza k obráteniu hry. Veta: „Je celý po tebe,“ nevyvoláva žiadnu eufóriu, ba naopak je príčinou zúrivého odporu. V genetickej vojne sa siaha po najťažších kalibroch a nie sú uchránení ani nebožtíci, veď tí sa napokon nemôžu brániť. Ja si myslím, že je to pre nich súčasťou očistca. V tejto fáze vojny nie sú na pretrase gény zodpovedné za podobu, ale gény určujúce povahové črty a vôľové vlastnosti. Je to pole pôsobnosti pre skutočnú demagógiu. Aj napriek hormónom a genetickej rodičovskej vojne sa ratolesť stáva normálnou dospelou osobou a prestane byť zaujímavé, koho gény prevládajú. Je tu jednoducho nová osobnosť. Je kľud. Ale pozor, čo nevidieť sa naše dieťa ožení(vydá) a na svet prichádza nový človiečik. Čo myslíte, kto zblbne prvý? Ak neviete, skúste sa pozrieť do zrkadla.

Janko Balážia / www.mstretnutia.sk

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (Žiadne hodnotenia)
Loading...

Komentáre k článku

  1. Mimochodom, ten náš malý génius začal chodiť až v 15 mesiacoch! Ja som sa nechcela chváliť, ale upozorniť na úskalia! Mala problémy v škole, to hej, ale také, že ju p.učiteľka nútila čítať po slabikách, ako ostatní, hoci dávno lúskala encyklopédie. Tak som ju pri každej banálnej nádche musela nechať doma, aby sa mi nespriemernila. Až neskôr to riaditeľ pochopil a umožnil jej také veci, že upravili rozvrh, aby mohla chodiť na matiku so staršími… A čo sa týka citového života, záleží to na vedení. Má dvoch adoptívnych starších súrodencov, takže nemáme problém. Ani ona!

  2. boze ludia majte rozum

    co si myslite ze tie vase deti budu stastnejsie ked budu vediet chodit

    v 6 mesiacoch namiesto v 15?

    v z ivote dietatka su etapy, ktore su prenho nesmierne dolezite

    a ktore sa nesmeju preskakovat

    preco sa snazite za kazdu cenu urobit z nich cim rychlejsie

    dospelych?

    ved detstvo je take nadherne obdobie zivota

    ja som mamicka troch deti (3 roky, 2 roky,1 rok)

    a aj keby sa mi sakramentsky hodilo aby chodili cim skor, aby uz nemali plienky

    (moj syn ma skoro 2 a pol roka a este stale nosi plienky)

    snazim sa sledovat ich vlastny rytmus

    a nie moj alebo susedov, alebo neviemkoho

     

    a co sa tyka tej vytuzenej inteligencie, myslite si ze je to zaruka na stastie?

    aj ja som si to dlho myslela, ale poobzerajte sa okolo seba

    myslite si ze superinteligentni ludia su naozaj stastni?

    len si pozrite statistiky nadpriemernych deti, ktore maju problemy

    so spravanim, resp sa im vobec nedari v skole

    a ja viem o com hovorim, lebo pochadzam z takej rodiny

    ktora si dlho zakladala na tom ze je „nadpriemerna“

    nechcem zachadzat do detailov, ako sa to skoncilo…

     

    skratka ja som si v mojom zivote dala ine priority

    niezebymi neslo o to, aby to moje deti niekam dotiahli

    ale na com mi najviac zalezi je to, aby boli stastne

    t

  3. aj mna „dojima“ ked pocujem na ulici ako sa mamicky ci stari rodicia prekrikuju v kolkatych mesiacoch ich vnuk, ci dcera chodili, alebo sa pytali cikat atd, nechapem aky je v tom vyznam, nechapem ci ked bude mat dieta 15 a viac rokov bude sa porovnavat so spoluziakmi, ja som chodil v 10mesiacoch a ty az v dvoch rokoch? aky je tam rozdiel ked budu chodit rovnako neskor? ja poznam jednu mamicku, ktorej syn zacal chodit po roku a kazdemu tvrdi, ze maly zacal uz v 8mesiacoch. Ked som jej povedala ako to bolo urazila sa a nekomunikuje so mnou. Ani ma to netrapi… My mame 11mesacnu ta chodi po stvornozky uz zacina aj po dvoch ale ja by som bola rada, keby vydrzala este vydrzala nechodit, ved sa nachodi dost :O)

  4. Pekný príspevok. Humoristický. Ale ja by som k danej téme chcela niečo pridať vážne. Keď mala naša najmladšia dcéra 4 roky, spravila som chybu, ktorú ľutujem doteraz. Julka v štyroch čítala po rusky, lebo som jej nechcela povedať, ako sa volajú naše písmenká, aby v škole nevyrušovala. Počítala plus-mínus cez desiatky do 100. Rozmýšľala som „po kom to to decko má?“ Ani jeden z nás v živote toho veľa nedosiahol. Vtom som zbadala v novinách inzerát, že spoločnosť MENSA robí IQ testy. Keďže manžel bol v službe, zbalila som všetky 3 deti a vybrala som sa tam. Deti som nechala na chodbe a nervózna, čo mi zatiaľ vyvedú, strávila som 45 minút na testoch. O 2 týždne mi prišla prihláška do Spoločnosti nadpriemerne inteligentných ľudí. A ja sprostá som sa s tým priznala manželovi. Odvtedy to mám na tanieri stále. On sa asi bojí ísť na testy, hoci si myslím, že na to tiež má. Jednoducho to stále odmieta. A dcérka nám stále robí radosť, tento rok maturuje, ale už je bez prijímačiek prijatá na mat-fyz aj v Bratislave, aj na Karlovej univerzite v Prahe. Iba sa rozhodnúť.

    Ženy, nespravte takú chybu, ako ja. Aj Vás napadne ísť na testy, tak sa pekne chyďte za ruky a mašírujte spoločne.

Pridaj komentár