Aj tak bude po mojom!

Začať školu so sádrou na ruke od prstov až pod pazuchu zrejme nie je nič obvyklé, lebo kade som prechádzala, všade sa za mnou ľudia otáčali. Hm…, hviezda sa pozná odmalička! Pri všetkých školských prváčikovských povinnostiach som si ani nevšimla, že s nami už nie je otec. Teda, nie že by s nami býval tak intenzívne, že by mi zrazu chýbal, no predsa, už som ho dosť dávno nevidela. Až neskôr som pochopila, že nás opustil a rodičia sa následne rozviedli. Keďže mňa sa nikto nepýtal, ako si to predstavujem a prajem ja, rozhodla som sa, že si život zariadim po svojom.

Mamička bola smutná a nervózna, mala veľa povinností a práce a málo času na nás. To sa mi videlo ako ideálna príležitosť opäť začať skúmať svet. Mamička to nazývala inak, stručnejšie a asi aj výstižnejšie: “Zas ma neposlúchaš!” Sádru som kvôli komplikovanej zlomenine nosila 5 týždňov. Aby to nebola taká otrava, dovolila som starším deckám v škole i na dvore sádru vyzdobiť najrozmanitešími nápismi a obrázkami. Časom sa mi podarilo rozmrviť git medzi prstami tak, že som nimi mohla konečne voľne pohybovať. Dokonca aj uchopiť korman bicykla. Čo na tom, že som sa nevedela bicyklovať? S tou polámanou rukou som sa nechala vysadiť na susedkinu novú skladačku a začala som pedálovať. Tento raz bude po mojom, ja sa to musím naučiť! Tak sa aj stalo. So sádrovým závažím na požičanom bicykli som sa naučila na prvý raz bicyklovať. Akurát že na vlastný bicykel som ešte pekných pár rokov musela čakať.

Po zložení sádry (s patričným komentárom, aká je hnusne dočmáraná a špinavá) mi ľavá končatina bezvládne visela vedľa tela. Už radšej neplánujem žiadny ďalší úraz. Vlastnú ruku si človek nespoznáva, ani neovláda. A aká je škaredá, špinavá a vysušená, bŕŕ. Rehabilitácie v zdravotnom zariadení akosi v pamäti nemám. Na čo si však živo spomínam, sú moje lezecké výstupy na všetky stromy na dvore. Nie naraz, samozrejme, postupne. Už som vravela, že svet je z výšky nádherný. A tak, keď ruka opäť nabrala silu, zdolala som som prvý strom – mladý orech s belavou kôrou. “Beruškááááááá, kde sííííííííí?”, vytušila nebezpečenstvo mama. Ale už sa nedám nachytať a smelo mame mávam z vrcholu stromu: “Tu sóóóm, mamííííí!” Keď som sa sem vydriapala, už sa nepohnem dolu, a to tak, že v žiadnom prípade. Ani po rozkaze: “Okamžite poď dolu, lebo dostaneš!” V škole človek naozaj zmúdrie a ja som si hneď zrátala, že tenučké konáriky moju mamu neudržia a keďže za mnou nevylezie, tak ani bitku nedostanem. Nikam nejdem a hotovo!

Keby nebolo školy a družiny, život by bol nudný. Doma to človek pozná: “Uprac si hračky, poskladaj si veci do skrinky, prečítaj zo šlabikára, pekne napíš úlohu!” Ale vonku, poza školu je celkom iný svet. Rieka žlbnkoce a na dne sú pekné farebné kamienky. Okrem toho, je predsa jeseň a aj lístie je farebné. Snáď sa len nič nestane, keď nepôjdem hneď z družiny domov, ale si zopár jesenných krás nazbieram do tašky. Ešte jeden, ešte aj tento, jéj, a tento je nádherný! “Beruškáááááááá, Beruškáááááááá, si túúúúúúúúúúú?” To vari ani nie je možné! Zas ma našli. Už vidím susedku, ako si za mnou láme svoje staré nohy, v ruke drží nejaký vŕbový prút a vyhráža sa mi, ako ma zmastí a ako všetko povie mame. Len si povedz, ale to ma najprv budeš musieť chytiť! A to ja sa nedám. Prášila som domov o dušu, čo s plnou taškou kameňov vôbec nebolo ľahké. Susedka ma síce nezmastila, no keď to povedala mame, zmastila ma mama. Vraj som sa mohla utopiť. Čo by som sa topila? Veď viem plávať, aj keď je pravda, že v rieke a s taškou na chrbte som to ešte neskúšala (a ani nemienim).

Aj na dvore s deckami je veselo. Tí veľkí vedia tak pekne visieť na prašiaku – tak nazývali tú konštrukciu, na ktorej sa prášia koberce. Urobiť pečené kurča bolo veľmi jednoduché, to som dokázala hneď. Akurát som sa pokúšala o netopiera, keď sa po dvore rozľahlo: “Beruškááááááá, bude ti beda, ak spadneš a ublížiš si!” Presne to som potrebovala počuť. Just nespadnem, zostanem tam visieť! Ale netopierom by som byť nechcela. Visieť celý deň dolu hlavou nie je žiadna zábava.

Neviem presne, ako fungujú zákony fyziky, no čím som bola staršia, tým sa mi videl dvor menší. Postupne sme sa aj so sestrou a celou bandou presunuli na druhú stranu bytovky – na ulicu. A aké tam boli všeliake preliezky! To by som nebola ja, keby som sa nevyštverala hneď na tú najvyššiu. Tu nás ani mama hľadať nebude, lebo jej nikto nepovedal, kam sme sa vybrali. Kým to zistila, úspešne som sa hrala na lietanie a to tak, že som skákala z pomerne veľkej výšky na zem. Chalani nás všetkých poistili, aby sa nám nič nestalo, nanosili pod preliezku seno. Ale ani to nezachránilo môj zadok pred nakladačkou, akú som od mamy dostala, keď nás našla a videla čo robíme. “Veď si sa mohla polámať!” Čo by som sa lámala? Veď viem lietať, aj keď nechápem, prečo sa to nedá priamo zo zeme, iba z veľkej výšky.

Kým som skončila základnú školu, zdolala som každý konár, každú škáru a ako som si povedala, bez úrazu. Samozrejme, nie len na dvore, ale i v škole. Učenie mi šlo a samé jednotky v žiackej knižke občas prerušila krátka poznámka s obsahom: “Neposlúcha!” Mama to už musí poznať naspamäť, tak jej to nebudem dávať ani podpisovať, rozhodla som sa a žiacku knižku som si od istého času podpisovala sama. Ako inak, dokonale som napodobňovala mamine písmo. Keď som si raz povedala, že bude po mojom, tak bude po mojom a to sa potom naozaj nedá poslúchať, nech sa snažím akokoľvek.

(Žiadne hodnotenia)

Loading...