“Ajnkesselbuntes”

Posledných pár dní pred koncom školského roka je pre mňa, majiteľku a výkonnú šéfku logistiky štyroch detí, fakt divočina. Na mojich kolegov v práci sa už paušálne ospravedlňujúco usmievam v duchu, že nestíham, a čo je aspoň trochu možné, prehadzujem ako vidlami slamu na nich.

Diár mám totiž preplnený termínmi typu – besiedka v škôlke, benefičný koncertík pre Mjanmarsko, ktorý sa nezaobíde bez našej flauty, vernisáž umeleckých dielok z našej výtvarnej školy, folklórne vystúpenie v kultúrnom dome, v nedeľu ešte na juniálese v družobnej dedinke, školský výlet, na ktorom je veľmi vítaná účasť niektorých rodičov, lebo nie je isté, či to mladá učiteľnica s tými 20-timi šakalmi zvládne(čo by som teda ani ja na jej mieste neriskovala)… no a účasť rodičov je tiež nevyhnutá na rozlúčkovom školskom básničkovaní a diskotéke…

O tom, že sú pred nami 2 mesiace, ktoré sa bez účasti rodičov nezaobídu, radšej ani nehovorím.

Keďže sa mi nepodarilo namotivovať všetky moje deti nadšením k jednému druhu a miestu pre mimoškolské aktivity, každý robí obvykle čosi iné, v inom čase a na inom mieste. Kus dieťaťa neoplývajúci láskou k národnej krojovanej kultúre prezentuje svoj teplákový Hop-hop v inom kultúrnom dome, najlepšie úplne v tom istom čase ako dieťa č. 1, k tomu nejaká tá pol dňová generálka pred tým (u detí číslo 1,2, aj 3) a to už ani neopisujem zhustené dennodenné tréningy počas nejakého toho týždňa-dvoch pred, lebo veď musíme dotiahnuť zostavu. Jediným styčným bodom aktivít mojich detí sú biele ponožky, po ktorých doma večer pred každým vystúpením vyhlasujeme pátranie. 

Nejaké tie koncoročné písomky popri tomto humbuku sú absolútnou malinou, ktorú prejdeme len paušálnym: „Tak ako, vieš to?” – a po dni D skôr ako nalistujem žiacku knižku – „Tak ako, zvládla/zvládol si?“

Mám pocit, že našťastie objekty mojej logistiky na rozdiel odo mňa celkom v pohode zvládajú.

Ale mám jeden aktuálny radostný zážitok. Sedela som s Benjamínom na kolenách v hľadisku na jednom revuálnom programe a natŕčali sme spoločne krky vždy, keď sa na chvíľu na doskách znamenajúcich svet ocitli „naši“ – vymašličkovaní a okrojovaní.

• „Mamiíí, aj ja budem chodiť na folklór“ – len tak mi zašepkal – vlastne v tom hluku zakričal do uška Benjamín. Zasa nejaký ten tanec, pesnička,…. otočí sa ku mne a úplne s rovnako rozhodným hlasom ako pred 10. minútami mi kričí do ucha: 

• „Mamiíí, nebudem chodiť na folklór, budem chodiť na Hip – Hop“. Rovnako som mu prikývnutím hlavy a úsmevom dala najavo moju akceptáciu jeho rozhodnutia, bez najmenšej pripomienky alebo komentára. 

  A do tretice, opäť po nejakých tých 10-15 minútach sledovania programu sa ku mne otočí a hovorí:

• „Mamiíí, a dalo by sa chodiť aj nikam?“ – dalo zlatinko, dalo. Ani netušil, ako ma v tomto júnovom “ajnkeselbuntes” svojim rozhodnutím potešil.
  

   

  No ale, ako obvykle, jún pominie ako pôrodné bolesti a v septembri budeme stáť zasa v rade so všetkými deckami možno s každým v inom športovou, tanečnom či hudobnom klube, lebo ich niečo ťahá – a my sa na nich len usmejeme:

  „Ok, zlatinko, jasné že môžeš. Budeme ti držať palce.“

  Ja si urobím zasa nový logistický harmonogram a natankujem do nádrže.