Syn sa narodil s hmotnosťou 3,55 kg. Telíčko mal pevné a napínal sa ako struna. Keď som ho po kúpaní otočila na bruško, úporne sa snažil dvihnúť hlávku a vo veku 5,5 týždňa sa mu to aj podarilo.
Do 3 mesiacov však ležal a nijako sa nehýbal, len rozhadzoval rúčkami do strán a kopal nôžkami. V polohe na brušku sa však snažil akýmsi zakopávaním prevrátiť, a keď mal 3 mesiace, aj sa mu to podarilo; otočil sa z bruška na chrbát a mne sa skončilo obdobie dieťaťa kde-ma-položíš-tam-zostanem.
Usilovne precvičoval svoje telíčko, spoznával nové možnosti a trénoval svalstvo. Do piatich mesiacov sa začal zapierať na rúčkach a plaziť vpred. Okrem toho robil akési mostíky, podopierajúc sa hlavou a špičkami, zadoček mal vystrčený dohora.
Vo veku 5 mesiacov sa mu podarilo pretočiť sa aj z chrbta na bruško a zároveň sa pohol štvornožky vpred. Kolenačkoval o dušu po celom byte. Na pol roka si kľakol a týždeň po tom sa s oporou vlastných rúk postavil. Doma mal takmer neobmedzené pohybové možnosti, len v kuchyni musel byť v ohrádke z bezpečnostných dôvodov. Nikdy som ho neodkladala do bežky (chodák, chodúľka).
Vonku ho rýchlo omrzelo sedieť nečinne v kočiari a len čo sa oteplilo, začala som ho dávať von. Prvé náznaky krôčikov urobil, keď mal presne 7 mesiacov a 1 týždeň. Odvtedy už v kočiari nesedel, ale držiac sa konštrukcie si za ním pomaly vykračoval. Aj doma chodil popri nábytku, stene, čohokoľvek, čoho sa mohol pridŕžať. Ja som bola presvedčená, že ma pripraví o kríže.
Pomaly sa blížili jeho prvé narodeniny a on stále chodil len za ruky.
S manželom sme si doma často sadali rozkročmo oproti sebe a vo vzniknutom priestore sme si syna púšťali. Tých pár krôčikov prešiel v pohode, ale do otvoreného priestoru mu stále chýbala odvaha.
A tak som ho klamala: raz som do rúk dala ramienko na šaty, inokedy slák od huslí, len aby mal pocit, že sa niečoho drží a nechodí sám. Napokon ma prekukol a keď mal rok aj mesiac, rozbehol sa sám. Chvíľu mu ešte trvalo, kým nadobudol zručnosť a istotu, ale ako zistil, že zas sa mu otvorili nové obzory, už sa k zemi vrátiť nechcel.
O 3 roky neskôr sa narodila dcérka s pôrodnou hmotnosťou 3,6 kg. Od samého narodenia držala suverénne hlávku a rozkukovala sa vôkol seba. Telíčko mala jemné a vláčne ako mačička. Do mesiaca sa otáčala všetkými smermi na všetky strany. Nebolo s ňou treba nijako zvlášť cvičiť, ona sa poprecvičovala aj sama.
Do piatich mesiacov sa presúvala z miesta na miesto váľaním sudov, statočne „pásla koníčky“ a na pol roka už kolenačkovala. Zatiaľ sa nestavala na nožičky a všetko vyzeralo tak, že staršieho brata bude dlhšie dobiehať. V hlbokom kočiari ležala tichúčko až do 8. mesiaca, neskôr sedela v športovej sedačke ako päť peňazí. Nijako sa neťahala hore, až kým nezaregistrovala na policiach zaujímavé veci a vecičky. Mala 8 mesiacov a týždeň, keď sa s oporou vytiahla do stoja a hneď aj naznačila krôčiky.
Tiež nebola v bežke, ba dokonca ani v ohrádke, lebo má mocný hlas. Nedomáhala sa chodenia za ruky a ja som jej ani nespomenula, že by takú možnosť mala (chcela som si ušetriť chrbát). Štvornožkovala a postupne stále častejšie skúšala chodiť najprv len popri nábytku, neskôr popri stene. Občas sme ju predsa len previedli kúštik za ruky.
A keď mala 11 mesiacov, z ničoho nič sa raz otočila od steny a prvými troma krokmi namierila do môjho náručia. Jej teda odvaha nechýba a neodradili ju ani prvé pády a drobné havárie. Presne tri týždne pred prvými narodeninami začala vykračovať sama.
Prvé krôčky boli s rukami hore, akože vzdávam sa, ale asi jej chýbali a chcela ich používať aktívne. Tak sa postupne snažila trochu ich znížiť k telu. Odmysliac si, že je to naša milovaná princeznička, jej chôdza vyzerala ako pohyb monštra z amerického akčného hororu: hlava vtiahnutá medzi plecia, rukami vyvažovala do strán a dopredu, nohy kládla naširoko. Ale do narodenín to stihla vycibriť a odvtedy chodí pekne vzpriamene a rúčky využíva na všeličo iné, než len na udržiavanie krehkej rovnováhy.
Nezáleží na veku, kedy dieťa začne samo chodiť. Každé dieťa má vlastný čas, netreba ho súriť a strasovať, že to moje ešte nebehá, kým kamarátkine už zodralo jeden pár topánočiek. Napokon i tak všetci zdraví dospelí chodia po dvoch nohách, ako to príroda zariadila.
Foto: www.mirocacik.sk
Tiez mam taky pocit, ze sa autorka clanku musela aspon niekomu pochvalit…
Ja mam postihnute dieta, nedavno oslavilo dva roky, a o samostatnej chodzi ani nechyrovat. Mozno by som sa nad tym zamyslela ci je to take strasne dolezite v kolkych mesiacoch zacne dieta samo chodit, skor by som dakovala Bohu ze je zdrave a len trpezlivo cakala na ten den D, ktory urcite raz nastane. Ja sa modlim a robim vsetko mozne aj nemozne preto, aby aj ku nam raz ten den D prisiel, hoci to vobec nie je take samozrejme, a je mi to uplne fuk ci to bude v 36. alebo 50. mesiaci, nemyslite?
škoda, že si pisateľka myslí a uvádza tým iné mamičky (ktoré mimochodom majú šikovné detičky, takže žiadne “menej šikovné”) do omylu, že dieťa má začať chodiť do veku 12 mesiacov. Moje zlatíčko sa narodilo 4 týždne pred termínom, takže takmer nedonosené, pričom: 3.440 g. Všetko, čo sa popisuje v orientačných tabuľkách (! orientačných !) malá zvládala “neskôr”: dvíhať hlavičku, pásť koníčky s roztiahnutými prštekmi, sedieť, loziť, chodiť. Podarilo sa mi nenechať ju terorizovať (Vojtova metóda, ktorá však môže byť výborná pre choré detičky) a výsledok sa dostavil, no nad očakávanie. Ako ročná vyliezla na preliezku, hoci nevedela ešte chodiť, cca 15 mes. robila kotrmelce, cca 18 mes. vedela prestrihnúť nožničkami papier, atď. Takže, ak je dieťatko zdravé (bez vážnych mental. a fyz. hendicapov), tak je skutočne jedno, kedy začne chodiť (liezť, nočník…), hlavne nenútiť, nasilu. Veľa dobrého ostatným čitateľom a detičkám.
Heli, je mi luto, ked si myslis, ze niekto sa tu potreboval pochvalit. Vobec nie. Napr. sme zacali aktivne s nocnikom az po 2 roku zivota, kym ostatne mamicky “naucili” svoje drobce cikat uz od 14 mesiacov
Nas maly baculko (ma 10m) prave skusa prve kroky, dnes nam spravil naboso v trave prvych 5. Je za svojou starsou sestrou o dost dopredu, ta sa odvazila po chodeni popri nabytku pustit sama na prieskumy az vo veku 13 mesiacov. No hned chodila suverenne, bez zavahania a zo dna na den sa akoby nase dieta uplne zmenilo, tym ze dostala nohy a vsade sa sama dostala. Vtedy som ani nedufala, ze sa raz odvazi, rezignovala som na vsetky mozne vymyslacky, ako ju presvedcit nech sa pokusi ku mame spravit aspon jeden krocik. No a prislo to samo a necakane.
Mensi drobcek ma prave tu silnu motivaciu, ktora asi nasej prvorodenej chybala sa vsade za svojou sestrou dostat po svojich, a tak to skusa a odvaha mu nechyba. Je dosti odolny voci padom na zadok a dopredu pada do drepu a nie na ruky. Tak to tipujem este na dva tyzdne, max. mesiac a nase druhe dieta sa zmeni zo stvornozca na dvojnozca ). Je strasne zlatucky, ako sa snazi a rozmysla ako to tie nohy a cele telo udrzat v rovnovahe nad zemou.
“Nezáleží na veku, kedy dieťa začne samo chodiť.” – tak s tymto absolutne suhlasim. “Každé dieťa má vlastný čas, netreba ho súriť a strasovať, že to moje ešte nebehá, kým kamarátkine už zodralo jeden pár topánočiek.” – toto mi pripada dost divne, ak to napise mamina, ktorej deti zacali chodit skoro.
No, niekto sa asi potreboval pochváliť neskutočne šikovnými deťmi. Len pisateľka si asi neuvedomila, do akých depresií uvedie mamičky nie tak veľmi šikovných, ale inak zdravých a milovaných detí.
Moje dvojcata s porodnou hmotnostou 2.4 kg, zacali chodit na 10 mesiac a jeden tyzden. Ziadne vodenie za rucicky, same sa postavili , pustili a slo im to.