Ako sa naladiť na rodinnú radu

Víkendové rána zasadá u nás rodinná rada. Nie nejaká oficiálna záležitosť, zviazaná formalitami a protokolom. Mama+tato sú síce usadení v kreslách a tvária sa, že king&queen (kým nie king-kong…), ale my-sestri zbehneme aj „na ľahko“ v pyžame, prípadne v tom, v čom sme zaspali :-). Najprv len mrkneme jedným očkom, či už je kávička na stole a potom druhým očkom škúlime, v akej náladičke Veličenstvá vstali. Ak tam je náznak komunikácie, ba živej (no to snáď nie?!?), je radosť „zasadať“. Odhadnúť správnu náladu je totiž základ, bez ktorého to nemá smerovanie. Teda má, ale nie také, aké by si želali všetci zúčastnení. Je tiež dôležité správne pochopiť a preložiť si gestá takého nášho ocka. Napríklad zakývanie rukou, ktoré v sobotu znamenalo „Dobré ránko, moja najmilovanejšia dcérenka, nože si sadni k nám“, môže v nedeľu nadobudnúť úplne iný význam, niečo ako „Čau a zbohom, ani sem nechoď…“

Čiže ak je všetko tak ako má, sedíme si s hrnčekmi v ruke a drístame… Tak tomu hovorí mama, ktorá nezriedka znervóznie zo sedenia, lebo už dávno malo byť upratané, ožehlené, opraté, navarené, napečené, bla bla bla… A komu by sa ráno chceli robiť tieto nebezpečné činnosti?! Predsa: čo môžeš odložiť na zajtra, nemusíš urobiť nikdy! V tomto štádiu treba mamu „spacifikovať“ a odviesť jej pozornosť na dôležitejšie veci, napríklad sa jej spýtať: „A Boška, čo je sladké ku kávičke?“ (Boška je jedna milá pani, ktorú sme spoznali roky dozadu na dovolenke ako sprievodkyňu. Bola tak trochu roztržitá, lebo fakultatívne výlety ponúkala vždy „grátis, iba za 100 kuna na osobu“). Keď chce byť mama drsná, robí sa, že nič nemá, nič nedá… Podsunúť jej šteklivo-háklivú kontrolnú otázku s nevinným, anjelským hláskom, či „ani v skrini“ môže však hrozivo skĺznuť do polohy neodškriepiteľného dôkazného prostriedku, že „ona to V E D E L A, že sa jej hrabeme v J E J skrini…“ Zachrániť rodinnú radu v tomto rozpoložení môže len otíc (já sem otíc, gdo je vác :-), paradoxne rovnakou otázkou: „Boška, a sladké nebude?“ Vtedy Boška (podľa matriky Alžbeta) rezignuje a niečo nám s bezhraničnou láskou a materinským citom hodí na stôl. Pred tým sa, ako inak, diskrétne vzdiali do svojej zázračnej skrine…

V rámci rodinnej rady sa zvyknú preberať všetky životne dôležité otázky od filmu, ktorý sa pozeral večer pred tým, cez oblečenie, ktoré mal oco na sebe prvýkrát, keď sa s mamou stretli (že vraj nič moc…) po rodičovské kritériá na budúcich zaťov, ktoré sa javia byť nezlučiteľné s predstavami vydajachtivých nás-sestier. Niekedy sa rada vie ukázať aj ako celkom byrokratický aparát. Keď sa mámia „granty“ na rôzne súkromno-prospešné účely, zrazu otíc, vzdialený od mamy 10 cm, povie v rozpore so zásadou gdo je vác: „Opýtaj sa mamy.“ Tá mu však ping-pongne našu žiadosť späť: „Opýtaj sa oca“. A takto musíme lietať po úradoch ako také handry… 🙂

Treba povedať, že kávička, sladkosti a vrelá náladička nie sú vždy zárukou šťastlivého ukončenia rodinného zasadania. To najmä vtedy, keď v rámci rady vyskočia aj nepríjemnejšie témy, na ktoré je treba mať hladinu cukru v krvi ako-tak ustálenú. Ale radšej neprezradím, aby sa na najbližšej rodinnej rade nepreberali moje záležitosti ako „sladká“ odmena za tento článok 🙂

(Žiadne hodnotenia)

Loading...