Ako sa narodilo moje bábätko…

Keďže naša dcérka zatúžila po súrodencovi a ja po bábätku, dali sme sa na plodenie… Podarilo sa to asi na 3. krát. Každý deň som sa pozorovala, či už mám nejaké príznaky tehotenstva. Čas sa vtedy vliekol neskutočne pomaly. Urobila som si 3 tehotenské testy. Prvý asi na 9. deň. Jedna čiarka normálna a druhá až po niekoľkých hodinách slabučká. Ďalší test to isté. Tak som si urobila pre istotu ešte tretí, asi na 17. deň a keď aj tam bola druhá čiarka len slabučká, tak som vedela, že „SOM V TOM“ a bola som nesmierne šťastná.

Z priebehu tehotenstva spomeniem len, že v 2. a 3. mesiaci mi bolo neskutočne zle a nemohla som cítiť žiadne vône a pachy. Potom sa to už znormalizovalo. Od 4. mesiaca som začala pociťovať tvrdnutie bruška – prišlo to spolu s prvými pohybmi. A tak som ostala vypísaná na PN až do konca tehotenstva. Doma som najprv oddychovala, ale potom som to už nebrala tak vážne. V 33. týždni sme sa dozvedeli, že čakáme chlapčeka a aj to, že sa „chvalabohu“ otočil hlavičkou dole. Veď som s ním stvárala rôzne akrobacie, prehovárala ho a svietila mu baterkou. No a na prehliadke v 36. týždni mi lekárka povedala, že krčok sa už skrátil. A tak som dostala strach, že je ešte skoro. Musím vydržať ešte aspoň 2 týždne. Ale keďže mi odtiekla aj hlienová zátka, vedela som, že do 2 týždňov bude bábätko na svete.

V stredu /24.9./ som začala pociťovať tvrdnutia aj s bolesťou, podobnou počas menštruácie. Tieto bolesti boli niekedy pravidelné, každých 10 min., inokedy aj hodinku nič. Tak som oddychovala. Vo štvrtok /25.9./ to isté, ale častejšie. Poobede to už bolo od 7 do 3 minút, čo sa mi zdalo podozrivé. Ale keďže bolesti boli slabé, tak som ešte nešla do nemocnice. Večer však už začala dilema „ísť – či neísť“. Keďže som všade čítala, že keď sú kontrakcie už pravidelné, tak treba ísť do pôrodnice, tak teda o 21. hodine padlo rozhodnutie, že ideme a uvidíme. Všetky sťahy som si zapisovala na papier, aby som vedela v nemocnici povedať, ako na tom som.

A tak som sa ocitla v nemocnici. Na nástenke som si prečítala meno službukonajúceho lekára a bola som rozhodnutá vrátiť sa až ráno. Slúžil totiž „najhorší“ gynekológ v okrese. Potvrdia to určite viacerí, aj z radu lekárov, nielen pacientov. Ľutovala som, že som si „nevybavila“ niekoho lepšieho, ale človek sa učí na vlastných chybách. Hádam to nebude až také strašné a možno vydržím do rána…„Vyfasovala“ som sexi košeľu a super prúžkovaný župan. Hneď mi bolo jasné, že ostávam na dlhšie. Sestrička so mnou vypísala nejaké papiere a potom ma vyšetrila. Zistila, že som otvorená tak na 5 cm, čo bola pre mňa prekvapujúca príjemno-nepríjemná správa. Príjemná v tom, že vlastne bezbolestne postupuje pôrod a nepríjemná, že pravdepodobne do rána porodím pri už spomínanom nežiadúcom lekárovi.

Keďže manžela nikto nepozval ďalej a ani vlastne sám netúžil vidieť ako trpím, rozlúčili sme sa s tým, že sa mu ozvem, čo a ako.

Ďalej by malo nasledovať vyholenie a klyzma. S holením som predbehla sestričku ja, takže to odpadlo a to druhé tiež, nakoľko som v ten deň bola 5x na WC a od druhej poobede som nejedla. Aspoň niečo pozitívne. Potom som sa presunula do „vzdychárne“, kde mi sestrička zmerala sťahy maternice a srdiečko bábätka, čo trvalo približne 20 min. Okolo 22,00 hodiny sa prišiel na mňa pozrieť lekár, vyšetril ma a hneď, bez opýtania mi prepichol vak plodových blán. Takže odteraz až do pôrodu zo mňa vytekala, dá sa povedať, nepretržite, plodová voda, najmä pri kontrakciách. Kvôli tomuto som strávila dosť času na WC, ale keď ma sestrička upozornila, že mi môže prepadnúť pupočník, tak som návštevy WC rázne obmedzila. Po prepichnutí už pôrod nasledoval rýchlejšie. Ja som to cítila najmä na kontrakciách, ktoré boli zrazu silnejšie a dlhšie. Už som ich musela predýchavať. A tak som si tam fučala a vzdychala, ešteže ma nikto nevidel a nepočul. Po chvíli ma sestrička druhý krát vyšetrila a zistila, že je to už pekných 7 cm. Ja v nevedomosti sa pýtam, či určite do rána porodím. Nasledovala ďalšia hodinka bolestí, kontrakcií a vzdychania. Desať minút pred polnocou nasledovalo ďalšie a už môžem prezradiť, že posledné vyšetrenie. Sestrička mi oznámila:“IDEME RODIŤ“. A tak som sa presunula na pôrodný stôl – teda známu kozu a na hodinách bolo 23,55 hod. Bola som veľmi ale veľmi prekvapená, že to prišlo tak rýchlo. Ja som očakávala rodenie až niekedy v ranných hodinách, a hľa, rodím už o polnoci.

Pripravená na to najťažšie som čakala na ďalšie pokyny, zatiaľ len od sestry. V miernom predklone som sa chytila držadiel umiestnených pod držiakmi na nohy a s prichádzajúcou kontrakciou som začala tlačiť. Lekára už zháňali sestričky, pravdepodobne ho museli zobudiť, lebo keď prišiel, bol maximálne znechutený, že sa nevyspal dlhšie. Hádam si myslel, že do rána bude mať pokoj. Ja som už medzitým potlačila asi 6x. Keď už bol lekár na svojom mieste, zrazu mi pri tlačení skočila sestrička na brucho. Bolo to príšerné, myslela som, že ma rozpučí. Tak som jej povedala, že to veľmi bolí a to som zrejme tiež nemala hovoriť, pretože ona mi vraj len chcela „pomôcť“. Potom už na mňa neskákala. Tlačenie ako také bolo fakt dosť ťažké, ale myšlienka, že bábo je stále bližšie a bližšie mi veľmi pomáhala a aj to, že už čoskoro to budem mať za sebou. Podľa pokynu som mala cez jednu kontrakciu potlačiť aspoň 3x a nepredýchavať to, aby to bolo rýchlejšie. Niekedy som však mala pocit, že sa už neviem nadýchnuť. Popri tom všetkom mi ešte hrozne začali tŕpnuť ruky a tvár. Bolo to veľmi čudné. Keď som sa na to opýtala sestričky, len sucho skonštatovala, že ona mi nevie pomôcť. Asi po 5 kontrakciách zrazu lekár vykríkol: “Teraz netlačte“. Dosť som sa zľakla, ale nie nadlho, lebo v tom momente som uvidela ten zázrak. Moje krásne dieťatko. Bolo už celé vonku a začalo plakať. Bola som šťastná. Naozaj šťastná, aj napriek ľuďom, ktorým to bolo zrejme úplne jedno. Na hodinách som videla 0,05 a teda začal sa nový deň – piatok 26.9. Zrazu pominuli kontrakcie, všetky bolesti aj strpnutie bolo preč. Taká úľava. Dorazila ma však lekárova pripomienka, že dieťa je nejaké malé a hádam nemá ani dvaapol kila. Vtedy mu sestrička pripomenula, že pôrod je predčasný v 37. týždni. Tak som už len čakala, čo mi povie detská sestra, keď ho odváži a odmeria. Zatiaľ, kým maličkého utierali a obliekali, čakali sme na placentu. Dostala som jednu injekciu do žili a o chvíľu druhú do nohy. Keďže to chcel mať lekár čím skôr za sebou a zrejme túžil iba po tom, aby si ešte do rána pospal, bol veľmi nervózny, keď ani do 10 minút placenta nechcela zo mňa vyliezť. Znechutene sa na mňa pozeral. Našťastie sa placenta umúdrila a za nejakých 10-15 min. bola vonku. Nemala som z toho dobrý pocit. Medzitým mi priniesli moje krásne bábätko ukázať. Bolo krásne, voňavé. Ani náhodou mi ho nepriložili k prsníku, asi je to len za príplatok. Chlapček mal čierne vlásky a pozeral sa na mňa. Odniesli ho však preč, lebo mu bola zimka, aby sa trošku zohrial v inkubátore. Na rad prišlo zašívanie. Dosť nepríjemná záležitosť, ale čo by už človek nevydržal kvôli svojmu bábätku. Neviem, koľko stehov som tam dole mala, ale myslím, že do 10. Najviac ma však mrzí, že možno som to nastrihnutie ani nepotrebovala, keďže drobček bol taký malý. Žiaľ, teraz to už nezmením. Ani nezmením prístup lekára, ktorý mi to celé moje šťastie tak trochu pokazil. Som len rada, že nenastali žiadne komplikácie a že sme to obaja s drobčekom prežili v zdraví. Napriek všetkému som prežívala aj na pôrodnom stole šťastie, ktoré som nepoznala pri prvom pôrode, nakoľko som bola v narkóze. Ešte som si tam poležala hodinku a pol. Sestrička ma zakryla, lebo mi začala byť zima. O druhej ma odviezli na izbu. Maličkého mi prvýkrát doniesli na papkanie okolo štvrtej. Hneď sa pekne prisal. Bolo nám spolu fajn. Náš chlapček sa volá TIMOTEJ a je to zlaté dieťatko. Sestrička Valentínka ho veľmi ľúbi, a my ľúbime naše detičky, ale to už je iný príbeh…