Ako som „musela“ kradnúť pre rodinu

Kradnete? Že čo je to za indiskrétnu otázku? A ani by ste nikdy nič neukradli? Však ani ja nie. To teda fakt ste nikdy nič nevzali bez zaplatenia zo žiadneho obchodu? Ja… ja áno. Tak a je to vonku! Jáj, ako sa mi len uľavilo, lebo moje poctivo hryzúce svedomie by mi asi nedovolilo ďalšiu noc sladko zaspať, keby som sa takto verejne nepriznala a neospravedlnila svoj ohavný skutok.

Ozaj a nekradli by ste ani pre vlastné dieťa? Viem, viem, že len ak suchý chlieb a aj to iba v prípade, že by Vaša rodina umierala od hladu. Veď aj ja by som ináč váhala…

Čo som to teda vlastne vyviedla, že nemôžem kľudne spávať? Tak v krátkosti – v jeden upršaný deň som vletela do nemenovaného butiku, rýchlo premerala pohľadom hŕbu ponúkajúceho sa oblečenia, schytila podľa mňa najkrajší a aj najvýraznejší kus, otočila sa a rýchlo utekala von. No a to všetko len preto, aby mala moja dcéra v čom ísť na konkurz do Slovenskej televízie. Už si asi klopkáte po čele, však? Ale prosím Vás, ešte nevolajte na políciu…

Nie, ja naozaj nie som zlodejka. A v zmysle siedmeho prikázania z desatora a rovnako i ďalších zásad, ktoré mi v dôsledku prísnej výchovy formovali charakter, naozaj by som dovtedy v žiadnom obchode nič nevzala. Mám však dokonca opačnú smolu. Obyčajne sa na mňa v obchodoch nalepia takzvaní „detektívi“, ktorí majú za úlohu strážiť tovar a vyhľadávať zlodejov. Namiesto toho však sliedia za mnou! Totiž každý výrobok pred tým, ako kúpim, si starostlivo poobzerám zo všetkých strán, trikrát dookola pretočím, dvakrát prečítam dátum výroby a exspiračnú dobu, aby sa mi náhodou nepodarilo kúpiť niečo po záruke. Potom chytím druhý kus, tretí, štvrtý, potom zasa prvý, druhý… Každý má nejakú skrytú chybičku krásy. Medzitým mi už na chrbát dýcha akýsi „nenápadný detektív“. A to sa idem prepadnúť od hanby už iba pri pomyslení, že by ma mohol niekto z krádeže čo i len podozrievať.

V osudný deň chcela ísť naša rodina osláviť sviatok SNP, teda ten voľný deň, čo nám štát veľkoryso daroval, do prírody. No len čo sme vyšli z domu, dažďové kvapky, ktoré potichu bubnovali na naše hlavy, nás pomerne rýchlo presvedčili o zmene programu. Skončili sme v preplnenom nákupnom centre na periférii mesta.

„Aspoň kúpim malej nejaké oblečenie na konkurz,“ povedala som si. Náš tato totiž potajomky, tak aby som jeho rozhodnutie už nemohla negovať, prihlásil dcéru na konkurz na nemenovanú detskú „hviezdičku“. Pokojne ma nazvite aj materialistkou, ale stotožňujem sa s názorom, že šaty robia človeka. A niektoré dokážu dostatočne ovplyvňovať i náladu. Ja osobne milujem hravé oblečenie pestrých farieb. Myslím si totiž, že deti by nemali ako sivé myšky splývať so šedým davom dospelých (hoci vďaka za farebne čoraz odvážnejšiu módu) a rodičia by mali podnietiť ich schopnosť demonštrovať svojím výzorom hravosť, veselosť a sviežosť. A tak sme blúdili po obchodoch a po istom čase neúspešného lovu som usúdila, že ak chcem nejaké originálne dievčenské šatôčky, budem nútená si ich navrhnúť a ušiť sama. Alebo pôjde moje dieťa v tom, čo má práve na sebe.

Ešteže dnešné moderné nákupné centrá ponúkajú aj vyžitie pre deti v podobe detských kútikov. Ako sa len dcéra potešila, že si môže namiesto nudného vyčkávania v obchodoch, zaskákať v nafukovacom hrade so šmýkačkou. A tak vyskakovala čo najvyššie, váľala sa po zemi, následne hrdinsky liezla po nafukovacej stene a keď sa už s vypätím síl vydriapala hore – šmyk so smiechom dolu! „Tak ja skočím na chvíľku do drogérie,“ nadhodila som a keďže som sa nestretla s nesúhlasom, už ma nebolo. Neviem, ako dlho som sa zdržala. Trošku som sa však pri detailnom porovnávaní jednotlivých kozmetických značiek pozabudla, lebo aj približujúci sa detský plač som vnímala len ako prirodzenú zvukovú kulisu s minimálnym efektom rušenia môjho sústredenia. Až keď revajúca tvár nadobudla konkrétnu podobu a ja som si uvedomila, že manžel drží dcéru na rukách a ona narieka, zmocnila sa ma nepríjemná predtucha. Asi budeme musieť ísť do nemocnice… Cestou k autu sa dozvedám podrobnosti, že na ňu padol nejaký chlapček a odniesla si to nožička. Tá nožička, čo len pred chvíľou odušu skákala, zrazu odmieta poslušnosť, odmieta chodiť, odmieta niesť telíčko. No už len to nám chýbalo na konci prázdnin!

V aute si však uvedomím ešte jednu vec – to pekné vrchné tričko, ktoré mala dcéra nedbalo previazané okolo pása, zmizlo. „Idem ho pohľadať, počkajte chvíľku.“ Tuším, že ho určite nenájdem – je naivné hľadať ihlu v kope sena, odmietam sa však hneď vzdať. Toľko smoly v jeden deň – tak to by bolo teda priveľa!

Ponáhľam sa, rýchlo prebehnem popri skákajúcich deťoch a zamierim do najbližšej nami navštívenej predajne odevov. Pohľadom pátram neustále po zemi. Nič. Veď to tričko by predsa svietilo – optimisticky žlté, nápadné, s našitými veľkými očami nejakej rozprávkovej postavičky. Z podlahy preskočím zrakom na nízke pulty, na ktorých sú naukladané tričká, vyzývavo sa núkajúce kúpychtivým zákazníkom. Neverím vlastným očiam. Na tej hŕbe vystaveného tovaru doslova svieti to naše – žlté a díva sa na mňa svojimi nápadnými očami. Tak to je snáď zázrak! Nerozmýšľam. Rýchlo ho schmatnem a prehodím si ho cez kabelu. A keďže mi v ušiach podvedome stále znie plač mojej malej, ani si neuvedomujem, že to tričko niekto vystavil ako tovar na predaj. Až keď zachytím vytreštený, nechápavý pohľad pani stojacej oproti, dôjde mi, čo si o mne práve právom myslí. Nemám čas vysvetľovať. Otočím sa a utekám preč. Doslova bežím k nášmu autu, tŕpnuc, že ma odzadu zastaví nejaká ťažká ruka. Ale nezastavil ma nik. A tak som pre dcéru úspešne ukradla jej vlastné tričko.

Nešťastná nožička skončila nakoniec celá v sadre. A na ten konkurz naša malá herečka predsa len išla – so zasadrovanou nohou a v „ukradnutom“ tričku. No mali by ste odvahu? Povedali sme si, že keď sa na to tak tešila a ak má presvedčiť, tak musí dokázať zabojovať aj s handicapom napriek tomu, že jej ubral z prirodzenej detskej živelnosti. A zabojovala teda celkom statočne…

Týmto by som chcela ešte poprosiť všetkých pánov „detektívov“, aby mi už, najmä v nemenovanej sieti drogérií, nepozerali stále na prsty – trasú sa mi potom ruky, idem sa prepadnúť od hanby a potom radšej ani nič nekúpim. Veď z vlastnej skúsenosti viem, že kto kradne, robí tak rýchlo…

Tento článok súťaží v projekte FEJTÓN RODINKA.SK 2007

(Žiadne hodnotenia)

Loading...