Ako spáliť mosty za doterajším životom

To koliesko, ktorým si gynekológ začne krútiť, aby vyveštil termín pôrodu, mi bolo od začiatku podozrivé. Povedal mi, že to bude plus mínus štvrtého, ale ja som vedela, že to padne na Mikuláša. Tak som to totiž oznámila mužovi, keď sa tehotenský test javil pozitívne: „Mikuláš ti donesie jeden tučný darček.“

Nevedela som to s vedeckou určitosťou, moje telo je mi priveľká záhada, aby som sa v ňom vyznala. Ani sme s mužom nepraktizovali záležitosti vedúce k zrodu dieťaťa raz v živote, že by som si vedela pripočítať k dňu oplodnenia potrebné číslo a rovnica mi vyšla na šiesteho decembra. Bol to len taký tip, že veď keď ja som na Valentína, dieťa bude na Mikuláša.

Nechcem sa chvastať, ale tak aj bolo.

Teraz každému vykladám, že druhé sa narodí na Jozefa, a pritom v tehotenskej knižke sa píše čosi iné. Dvojičky hádam na Cyrila a Metoda, piate dieťa na SNP, šieste na prvého apríla. Môj muž o tých ďalších sviatočných náladách ešte nevie. Keby sa Vás pýtal, či to myslím s počtom detí vážne, povedzte mu, nech sa netrápi, to už plánujem s iným… jedine, že by odo mňa nestihol utiecť.

Nečítam zajtrajšie noviny.

Tak ako ten chlapík zo seriálu, ktorému ich nosila pred dvere biela mačka a on potom musel zachrániť do bieleho rána celý svet. Mojou mačkou s veštiacou guľou a kávovým odpadom bol gynekológ. Každú prehliadku opakoval ako verklík, že to bude už čoskoro, ale čoskoro akosi neprichádzalo. Neprichádzalo, ani keď sme na „jeho“ termín čakali v hoteli. To asi kvôli mojim nadprirodzeným schopnostiam stanoviť si svoj vlastný. Alebo len preto, že som sa necítila pripravená rodiť. Možno aj na toho Mikuláša bolo na mňa skoro.

Ešte slobodná

S odstupom času sa na ten čakací pobyt pozerám s úžasne románovo romantickou, nostalgickou optikou. A nielen preto, že deň medzi Ivicovým a mojim termínom sme si s mužom ešte veselo pádili do Splitu, 160 km tam, 160 naspäť. Minuli sme posledný benzín. Len kvôli tomu, aby sme si dali na obed mekáč.

„Neboj, to by som cítila, že to bude dnes,“ presviedčala som muža, ktorý lavíroval medzi mnou a zdravým rozumom. „Dnes to určite nebude, ja to viem. Dnes ešte môžem. Ale po pôrode, povedz mi, kedy sa najskôr dostanem k mekáču. Keď pôjde na vysokú školu?“ hrala som mu na city a hladkala si pritom brucho. Pritom som myslela na to, či práve nerobíme poslednú šialenú vec „za slobodna.“

Na opačnej strane brehu

Rovno z balkóna pevninského hotela som sa dívala na vysielač, na ten istý vysielač, na ktorý sa inak pozerám z okna domu, ibaže z opačnej strany brehu. Toho ostrovného. Keď budem z okna domu nakúkať nabudúce, už nebudem len tak sama. Nebude ani toto brucho, na ktoré som si zvykla, akoby nikdy nemalo nebyť viac mojou súčasťou. Zvyknem si takto aj na jeho obsah? Dumala som si pod chvíľou.

Dávala som si rôzne predsavzatia. Aká chcem byť. Aká rozhodne nikdy nebudem. Nezmením sa, nezmením. Aj my dvaja ostaneme takto, ako sme dnes. Čím viac navždy a nikdy padalo, čím viac absolútnych slov mi rezonovalo hlavou, tým viac ma brucho bolelo.

„Dieťa sa už u Vás necíti dobre, musíme s tým niečo urobiť,“ povedali mi ďalší deň. A tak sa Janko narodil na Mikuláša.

Absolútno

V trúbe sa pečie torta na zajtrajší deň. Dívam sa na vysielač z opačnej strany brehu. Z ostrovného. Rozmýšľam o tenkých deliacich čiarach v živote. Už nikdy sa mi nenaskytne iný pohľad z pevniny. Vždy už iba jeden. Od jedného momentu som mamou. A to je jediné absolútne slovo, ktoré platí.