Ako vtáčik zachránil jeden život.

 “…a potom tu máme ešte Martinu v izbe číslo štyri,” hovorí mi, “ale tá už je v posledných fázach choroby a zlyhávajú jej telesné funkcie. Už ani nevidí a navštíviť ju bude asi zbytočné.” 

          Hovorím so slúžiacim doktorom na detskom onkologickom oddelení. Získavam informácie o pacientoch pred začiatkom návštevy. Sme v jeho maličkej kancelárii, hneď pri chodbe, na jednotke intenzívnej starostlivosti. 

          Prikývnem a pozriem sa na tašku s kostýmom, ktorú držím v ruke. „Nevadilo by vám, keby som ju predsa len skúsil navštíviť?” pýtam sa a znovu zdvíham oči, aby som sa stretol s jeho pohľadom.

          „Vôbec nie, len to skúste,” odpovedá pokojne. V jeho hlase nie je ani stopa po skepticizme. Prácu zdravotných klaunov pozná a rešpektuje.

          Prezliekam sa do kostýmu a začínam návštevu – izbu číslo štyri si nechávam na koniec. Štvorka je uprostred chodby, takže behom návštevy niekoľkokrát prejdem okolo. Premýšľam, čo pre Martinu urobiť, a nakoniec sa rozhodujem, keďže Martina nevidí, bude moja návšteva založená na zvuku. To nebude problém. Slepých pacientov som navštívil už mnohokrát.

          Uplynulo niekoľko hodín a návšteva je takmer na konci. Stojím pred Martininými dverami a jemne zaklopem. Bez odozvy. Pootvorím dvere a nakuknem dovnútra. Pýtam sa: „Môžem ďalej?” 

          Martinina mamička sedí na stoličke vedľa postele, prsty jej nervózne hrajú a je očividne rozrušená. Martina, 9-ročné, chudé a krehké dievčatko bez vlasov leží v posteli a slepo pozerá do stropu.

          „Áno,” zamumlá jej matka a krátko sa na mňa pozerá. Kruhy pod očami prezrádzajú, že dlho nespala. Pri lôžku prebdela veľa času bez akejkoľvek nádeje. Jej dcéra zomiera. 

          Zdravím Martinu, predstavujem sa svojím klaunským hlasom a hneď začínam s pískaním, ktoré napodobňuje pípanie malého vtáčika. 

          „Ale, čože to je?” pýtam sa a ta otázka patrí Martine. „Ty máš pod posteľou vtáčika?”

          Martina sa usmeje. Jej matka sa na mňa prekvapene pozerá.

          Nepochybujem, že i keď je Martina nevidomá, dokáže odhadnúť moje pohyby, a tak sa zohýbam a šiaham pod posteľ. Pritom zatlieskam prstami jednej ruky o dlaň tej druhej.

          „Mám ho!” volám. „Chceš si ho vypočuť?” 

          Martina sa znovu usmieva a aby potvrdila svoj záujem, dodá “uhm”. Obaja vieme, že je to hra. Myslím, že z celej izby je najviac prekvapená Martinina mamina, ktorá ešte stále nechápe, čo sa vlastne deje. Nie je pre ňu ľahké pokoriť skľúčenosť, ktorá ju obklopuje zo všetkých strán. Hovorím si, že pre Martinu je naopak osviežujúce a zábavné môcť byť zase normálnym, hravým dieťaťom.

          Prikladám dlane zvierajúce „vtáčika” k Martininmu uchu a skláňam sa až k nej, aby som pridal zapípanie. Martinin úsmev je teraz ešte väčší. Prekvapenie jej mamičky strieda úžas. 

          „Čo mám s ním urobiť?” pýtam sa Martiny a reč je samozrejme o imaginárnom vtáčikovi v mojich dlaniach. „Vyhodiť ho z okna?” Pauza na reakciu. „Možno by som ti ho mal jednoducho vrátiť pod posteľ, aby si tu mala kamaráta…,” Je to otázka, na ktorú Martina odpovie súhlasne a zachichoce sa.

          Predstieram, že vtáčika vraciam späť pod posteľ a pridám ešte trochu vtáčieho spevu na záver tej našej hry.

          Beriem do rúk ukulele a púšťam sa do pesničky o vtáčikovi, ktorý býva pod posteľou, a pridávam do textu Martinino meno, aby bola pesnička patrične aktuálna. 

Tento príbeh je jedným z mnohých z knihy, na tvorbe, ktorej som sa podieľal – MALÉ ZÁZRAKY. Kniha bude vydaná začiatkom budúceho roku. Ak máte záujem o elektronickú kópiu ZDARMA, napíšte nám na info(at)cervenynos.sk. 

…PRETOŽE SMIECH POMÁHA

Pomôžte aj Vy vzniku takýchto zázrakov na www.cervenynos.sk