Anjeli na Terchovej

A je to tu. Dovolenka v lone prírody v malebnej dedinke Terchová. Krásna príroda, veselá nálada mladých rodín, oddych – jasné, to všetko som mala pred očami…

Zišlo sa nás 8 rodiniek s 21 deťmi, kde naša rodina v počte detí 1 ks viedla (samozrejme s najmenším počtom). Ale nezaháľame! Pridávame sa druhým dieťatkom, ktoré ešte zatiaľ rastie v mojom brušku. Príde o necelé štyri mesiace.

Takže rodinný tábor. Po dvoch dňoch leňošenia, ak sa to dá tak nazvať pri 21 deťoch, sa plný síl a elánu rozhodujeme pre túru. Len takú nenáročnú, veď máme aj menšie deti a jednu tehuľku.

Sme v horách, túra musí byť! Rozhodujem sa či ísť, alebo si pod stromom v chládku čítať pútavú knihu. Napokon ideme všetci. Myslím tým našu rodinku, veď aspoň na dovolenke nech sme spolu! Nenáročnú vychádzku zvládnem, veď pohyb v tehotenstve nezaškodí a knihu si dám do ľadvinky a keby niečo zmením rozhodnutie….

Začiatok nášho pekného výletu začal ozaj nenáročne. Prešli sme sa okolo dreveničiek, popozerali do dvorov, čo v týchto horách ľudia majú a nemajú. Asi v štvrtke cesty sme sa rozdelili na dva tábory. Jedni kočíkoví s malinkými deťuškami, druhí- staršie deti a ja bruchatá.

Ešte stále môžem zmeniť rozhodnutie a čítať si!

Kráčame ale veselo ďalej, veď je to úplná pohoda na miernom stúpaní a vybetónovanej ceste! A už vidíme prvé krásy prírody, lesnú cestičku. Vyzerám dopredu, všetko je pohode.

Boli sme síce na chvoste našej skupiny, ale o to dychtivejšie kráčame. Prišli sme na časť, kde bolo náležité rozhodnúť sa, či ísť vpravo či vľavo. Obidve cesty sľubujú na tabuli rebríky, nech je cesta vzrušujúcejšia…

A tatinkovia rozhodli, veď liezť po rebríku je ľahšie smerom hore ako dole!

No a zvedavosť vyhráva a my samozrejme postupujeme ďalej. Veď otočiť sa môžeme vždy. Ha!! To sme si mysleli…

Tuším už dychčím trochu rýchlejšie, ale úsmev na tvári mi zatiaľ nezmizol. A prvý rebríček, taký krátky-sranda, veď takto sme ešte neboli -vyskúšame….A liezli sme, druhý a tretí, no veď už určite budeme hore….

Otočiť sa nemáme šancu, lebo je len jedna cesta – nahor… ó moja kniha, cítim ju, lebo ju mám pri sebe, no ale čítať moc nemám kedy…

Naša skupinka nás už dávno predbehla a už istotne preliezli všetky rebríky, poháňali ich totiž energiou nabité staršie deti, za ktorými ledva stíhali rodičia, ako sme sa neskôr dozvedeli.

A zrazu pozerám nahor – čaká nás asi 10 metrový rebrík na skaliskách s vodopádom… takže až toto vylezieme… Ale určite už budeme navrchu. Som optimistka!

Dcérka lezie prvá, za ňou tatinko. On ju istí telom, ja očami a láskou. Kto istí mňa?

No určite tí anjeli a nielen mňa, ale všetkých, ktorí sa podujmú na túto „nenáročnú“ túru. A to úplne dobrovoľne… Majú to teda tí anjeli s nami roboty!

Hory nám prinášajú krásnu scenériu, Vodopád, skaly, krásne skalničky, ale aj plno, plno, plno ďalších asi 6,7,8 metrových rebríkov, reťazí, po ktorých sa treba vyšplhať nahor. Len tak zabuchnutých do skál – dúfam, že držia dobre…

Dcérka mala už už slzičky v očiach od vyčerpania a určite aj od strachu, vzrušenia, ale istí to úžasný príbeh od ocka-rozprávača o stromovej víle, ktora býva v rozvetvenom strome. Nechali sme jej na pamiatku aj kvetinku od Laurinky.

Pohľady okololezúcich na dcérku a jej bruškatú maminu cítim a neviem či boli všetky obdivné, no ale cesta je len jedna – nahor. Nachytať sa dali asi viacerí 🙂

Písala by som ešte dlho, lebo tých rebríkov sa nemíňalo, zato sme ale predsa len prišli k cieľu, šťastní, že sme to prežili…

Ani cesta nadol, našťastie už nie po rebríkoch, ale zato o to šmykľavejšia, nebola zrovna med lízať, ale s heslom: „Pomaly ďalej zájdeš!„ sme sa nejako domotkali do doliny.

Stretnutie v krčmičke s ostatnými túrujúcimi rodinkami nadobúdal dojem súťaže:

Kto to toho viac a ako prežil. Každý mal v sebe nejaký ten zážitok, niekedy aj viditeľní – vo forme škrabancov.

Ale plán bol splnený. TÚRA bola!

Už sa len zamýšľam nad tým, akí sme my dnes ľudia – zoberieme si dovolenku z rýchlo utekajúcich dní v práci a potom oddychujeme napr. takýmito dobrovoľnými túrami.

Vyliezol by niekto v minulosti takéto skaliská len tak pre zábavu? No neviem…

Slnko, hory, pohoda, ale na budúce tieto skaliskové túry asi v šiestom mesiaci vynechám, alebo nie???

Tento článok súťaží v projekte FEJTÓN RODINKA.SK 2007