Boj o život

Keď som minulý rok zistila, že som tehotná, dosť ma to zaskočilo. Bolo to už moje tretie tehotenstvo v poradí za sebou. Pretože sme ďalšie dieťa „plánovali“ až neskôr, zostali sme veľmi prekvapení.

Trápilo ma to

najmä kvôli tomu, že moja dcéra mala len 4 mesiace, syn 23 mesiacov a nevedela som si predstaviť, ako to zvládnem s troma malými deťmi.

Neužívala som žiadnu antikoncepciu, bolo to proti môjmu kresťanskému presvedčeniu. Nemala som záujem dávkovať sa hormónmi navyše. Odradilo ma aj množstvo nežiaducich účinkov v príbalovom letáku. Ďalším z dôvodov je skutočnosť, že môže pôsobiť potratovo, čo vám zvyčajne gynekológ preferujúci antikoncepciu nepovie, čo je dosť neférové.

Tri deti sme plánovali,

ale nie tak skoro. Keď sme sa už s manželom zmierili s touto situáciou, prišli výsledky AFP, HCG. Bola som na klasickej prehliadke u gynekologičky. Najprv ma prezrela a keď som už oproti nej sedela na stoličke, nejako dlho pozerala do výsledkov krvných testov. Trocha som znervóznela a pýtala sa, či sa niečo deje.

Po chvíli mi povedala, že výsledky nevychádzajú dobre. To už mi viac ani nebolo treba, nervozita sa stupňovala. Začala sa ma pýtať, či máme nejaké závažné choroby v rodine. Po krátkom pohovore mi lekárka povedala, že bude potrebné navštíviť lekársku genetiku, len tak pre istotu. Ak mi vraj navrhnú amniocentézu (odber plodovej vody), nemám ju odmietnuť.

Genetické vyšetrenie

Neskôr sme si dohodli termín na genetické vyšetrenie, kde nám spravili rodokmeň a zapísali rodinnú anamnézu. Nakoniec nám ponúkli možnosť amniocentézy, a my sme sa rozhodli, že ju podstúpim, aj keď je tam malé riziko potratu (cca. 0,5 – 1%).

Dotyčná lekárka nám vypísala výmenný lístok do nemocnice. Zavolala som a dohodli sme si termín o týždeň (lehota na potrat podľa zákona bola do 24. týždňa tehotenstva), vtedy som bola asi v 18. týždni tehotenstva a moje brucho už bolo dosť veľké.

Veľmi som sa bála, lebo moje prvé myšlienky po otehotnení smerovali k myšlienke „aby bolo dieťa zdravé“. Odber plodovej vody prebehol v poriadku. Bolo to nepríjemné, ale bezproblémové. Od tohto času som začala cítiť pohyby dieťaťa. Čakanie na výsledky bolo rozpačité. Dúfala som, že všetko bude v poriadku.

Výsledok

Keď mi ale z lekárskej genetiky zavolali namiesto štvrtka o 3 dni skôr (v pondelok), vedela som, že sa naskytol problém. Naznačili mi, že to treba prediskutovať osobne. Dohodli sme sa na poobedie. Keď sme sa blížili k nemocnici, manžel ma začal utešovať, že keď sa to nepodarí, „spravíme si druhé dieťa“.

Ale ja som bola v rozpakoch, nechcela som nič počuť a s plačom som vstupovala do budovy. O chvíľu som bola kľudná. Čakanie bolo nekonečné. Napokon nás
zavolali do ambulancie a vysvetlili nám, že pri delení buniek nastala chyba, že je to náhoda, nie zdedené a naše dieťa bude mať mozaikovú formu Downovho syndrómu.

V prvom momente som ani nevedela, čo hovorí. Neskôr mi začalo „svitať“. Bolo mi divne, ale stále som sa držala v jednom kŕči. Pohotová sestrička, ktorá mala už skúsenosť, mi dala do plastového pohára vodu. Potrebovala som to spláchnuť.

Vysvetlenie

Lekárka mi vysvetlila, čo to znamená. Ukázala mi aj časopis s deťmi postihnutými týmto syndrómom a sucho informovala aj o spoločnosti zaoberajúcej sa týmito deťmi a že to nebudem mať ľahké, ak si ho nechám. Samozrejme, že mi odporučila aj potrat, ale musela som sa do týždňa rozhodnúť.

Späť ku gynekologičke

Naše ďalšie kroky smerovali ku gynekologičke. Po preštudovaní lekárskej správy sa ma opýtala, čo chceme robiť. S manželom sme sa nezhodli v názore, preto som tvrdila, že ho radšej donosím a dám do domova, ako ho mám zabiť.

Lekárka zostala rozhorčená a nahnevaná, a že to v živote nepočula, aby sa dávalo dieťa do domova. Chcela, aby som išla na potrat, a celý náš rozhovor pokračoval zvýšeným hlasom. Nevedela som sa nijako brániť, pretože som sa sama cítila bezmocná.

Chcela zabezpečiť tím lekárov a psychológov, ktorí by sa o mňa po potrate postarali. Ja som však už potom nemala ani slov. Nakoniec mi dala priestor na otázky, tak som sa opýtala, ako prebieha potrat. Vyvolá sa umelý pôrod a žena musí dieťa sama porodiť. Potom počkajú kým umrie, ak neumrie samotným pôrodom.

Odchádzala som odtiaľ úplne nahnevaná a s odhodlaním, že nechcem viac navštevovať takúto „lekárku“, a tak sa aj stalo!

Hľadanie

Na ďalšiu poradňu som k nej neprišla, našla som si iného lekára v rámci polikliniky, ktorú som navštevovala. Dohodli sme sa, že budeme pokračovať spolu, ale aj tak som mala nepríjemný pocit, tak som hľadala ďalej.

Brat mi poradil Fórum života, preto som sa informovala, či mi vedia nejako poradiť. Odporučili mi dobrého lekára, chápajúceho človeka, ktorý chráni ľudský život a snaží sa pomôcť. Dodal mi silu, ktorú som potrebovala.

Boj o život

Medzičasom sme s manželom zvádzali boj o život či smrť. Vedela som, že sa nebráni potratom a on vedel, že som proti potratom. Preto bolo toto obdobie pre naše manželstvo veľmi krízové. Ja som tvrdila „nie“, on „áno“ potratu. Bol to neskutočne dlhý čas rozhovorov, hádok, riešení aj strastí. Mali sme na to asi týždeň, aby sme sa „rozhodli správne“.

Už ani neviem, ako presne som ho presviedčala o tom, že nám to neprospeje dávať dieťa preč. Neustále som hľadala a nachádzala, ale aj tak som mala pocit, že to stále nestačí. Hľadala som na internete informácie, ktoré by mi povedali viac, povedala som to viacerým ľuďom, ktorí ma držali nad vodou. Boli to moji rodičia, známi, ale aj cudzí ľudia.

Stretli sme sa s lekárkou, ktorá už roky pracuje s deťmi s Downovým syndrómom. Navštívili sme rodinu s podobným osudom, aby sme videli, čo to pre nás do budúcnosti znamená, čo môžeme čakať, ako nás to ovplyvní a milión ďalších otázok, ktoré nás trápili. Ale aj tak to bolo málo, nestačilo to ako argument. Už ani neviem, koľko sĺz som vyplakala. Argumentovala som aj myšlienkou, čo ak bude dieťa zdravé. Modlila som sa, aby mi dal Boh silu a slová, ktoré by ho naozaj presvedčili, a nebolo ich málo.

Rozhodnutie

Nakoniec som sa aj tak rozhodla sama. A spravila som veľmi dobre. Narodil sa nám zdravý chlapec, úplne v poriadku, bez žiadnych známok postihnutia. Genetické testy síce potvrdili 16% mozaiku, ale mne to nevadí, ja vidím len zdravého, schopného, šikovného chlapca.

Manžel je tiež šťastný, že máme krásneho syna a myslím si, že by ho určite nechcel vymeniť za iného. Viem, že sa bál budúcnosti ale aj tak by som mu chcela poďakovať, že to vydržal.

Odkaz pre ženy a mužov

Preto by som chcela touto cestou odkázať všetkým ženám, aby sa nebáli prijať svoje deti, aj keď majú byť zdravé, choré, iné. Za život sa oplatí bojovať.

Muži, prosím Vás, dajte ženám šancu, aby mohli prijať Vaše spoločné stvorenie – to krásne dieťa. Iba žena vie, aký je to pocit prísť o dieťa, či už chcene alebo náhodou. Určite by trpela celý život pocitom viny, ale aj výčitkami voči vám.

Ďakujem

všetkým, ktorí mi v tejto situácii pomohli povzbudením, modlitbami, informáciami, dobrou radou, ale aj Pánu Bohu, bez ktorého by som to asi nevydržala.

zdroj: www.forumzivota.sk