Cesta do kúpeľov

Bola nedeľa. Odkedy sa narodil náš syn, uplynulo už 16 mesiacov a mne každý deň pripadá rovnako. Ráno skoro vstávať, pripraviť raňajky nášmu stále hladnému synovi, pripraviť ho na prechádzku, navariť obed, poobede znova prechádzka aby sa aspoň trochu unavil a večer zaspal v pomerne normálnu hodinu.

Dnešný deň bol niečím výnimočný, pretože som ráno manžela konečne našla spať vedľa seba, nie vždy to tak býva, hlavne keď je v práci. Výnimočnosť tohto dňa bola ešte aj v tom, že sme sa deň predtým s manželom dohodli, že by sme mohli malému trochu spestriť deň a hlavne zmeniť aspoň o niečo stereotyp, ktorý sa do nášho života pomaly vkrádal. Rozhodli sme sa, že navštívime neďaleké kúpele a začneme postupne nášho syna oboznamovať s vodou. Niežeby výraz voda nepoznal, ale predsa len medzi bazénom a vaňou, v ktorej sa kúpava, je pomerne veľký rozdiel. Mala som trocha obavy, ako celý tento výlet dopadne, pretože sme už raz v tom bazéne boli a malý celý čas plakal od strachu z neznámeho. No a predstava, že opäť budeme stáť v kúte bazéna s plačúcim dieťaťom na rukách, ktoré sa pri každom pohybe rozplače ešte viac, ma vôbec nenadchýnala.

Ráno, hneď ako ma zobudil náš syn, som nachystala veci potrebné do bazéna a na cestu, ako plienky, uteráky, plávacie potreby, jedlo, veci na prezlečenie. Keď som bola hotová, poprosila som syna o budíček mojej polovičky. Celkom si so synom rozumieme, pretože ho začal okamžite ťahať za nohy trčiace z postele. Malý bude veľký šibal a manžel sa vďaka nemu v budúcnosti určite dobre nevyspí. Hovorím si, že to bude asi tým časom stráveným so mnou po celý deň a asi ma má už plné zuby a preto vyhľadáva manželovu spoločnosť. S ním je predsa len väčšia sranda.

Vyrazili sme okolo deviatej. Asi v polovici cesty, tesne pred dedinou mojich a jeho rodičov, si manžel pomyslel, či majú vôbec otvorené. Takže by sme sa zbytočne prehnali. Po zavolaní do kúpeľov sme boli na istom, že ideme priskoro, pretože deti mali vstup povolený až od jedenástej hodiny. Tu sa hneď rozplynula moja predstava, že budeme okolo desiatej v bazéne a prinajlepšom o dvanástej doma, kedy chodieva náš syn spávať. Ako sa hovorí, človek mieni, život mení. Preto sme sa rozhodli, že po ceste navštívime svokrovcov. Aspoň sme chceli. Keď už všetko vyzeralo sľubne, všetko sa nám „darilo“, tak sa naše „drahé“ auto rozhodlo, že práve dnes nebude poslúchať a začalo štrajkovať práve vtedy, keď sme sa driapali do kopca. Nechcelo ťahať, takže sa nám náš výlet predĺžil o jeho opravu. Pri oprave nám pomáhal svokor, bolo treba nastaviť predzápal, aby malo lepší ťah. Svokra mám celkom rada, ale niekedy mi lezie na nervy, čo sa potvrdilo aj teraz. Jeho reči a uštipačné poznámky, akoby zjedol celú múdrosť sveta, mi znovu „spríjemnili“ deň.

Návšteva potom prebiehala v dobrom, bola som len so svokrou, s ktorou si celkom rozumiem a so synom, s ktorým sa celkom dobre zabávala. Pri odchode som sa začala tešiť na kúpanie, ktoré zbožňujem. Cesta ubiehala veľmi dobre vzhľadom na to, že naše auto nemá vzadu pásy a malý sa v rámci jeho zábavy a nudy z cesty rozhodol, že si z môjho tela spraví preliezku. Pre neho nič náročné, pre mňa namáhavé cvičenie udržať ho v kľude aspoň pri zákrutách.

Konečne sme boli na mieste a náš syn si pár minút pred cieľom zmyslel, že si trocha pospí. Našťastie sa mi ho podarilo opatrne zobudiť. Lepšie ho bolo zobudiť, ako ísť niekam s nevyspatým a nervóznym dieťaťom.

Prezliekanie v šatni sa aj napriek môjmu obrovskému úsiliu urýchliť ho, neobišlo bez zúrivých kopancov a plaču syna. Jednoducho sa rozhodol, že nebude spolupracovať. Moje obavy sa pomaly napĺňali. Ale na moje veľké prekvapenie sa malý vôbec nebál a v bazéne si to pomerne slušne užíval. Vôbec neplakal, dokonca ani v kolese, ktoré minule znenávidel. Plač nakoniec prišiel pri odchádzaní z bazéna. Sľúbila som mu, že aspoň jeden alebo dva razy za mesiac sem zabehneme.

Cesta naspäť prebehla v poriadku, dokonca dokázala uspať aj nášho zvedavého a vytrvalého syna. Domov sme prišli v poriadku, trocha zmordovaní, syn plný života, ako tak sme prežili do večera.

A aké som si z toho zobrala ponaučenie? Nikdy nebudem robiť predsudky, budem brať všetko tak ako príde, pretože plány vždy nevychádzajú.

Tento článok súťaží v projekte FEJTÓN RODINKA.SK 2007

(Žiadne hodnotenia)

Loading...