Polovicu detstva a celú pubertu som prežila s mamou a mladšou sestrou v obyčajnom 2-izbovom byte. Kto nebýval vo väčšom priestore, isto pozná občasné presúvanie nábytku z izby do izby s úmyslom vytvoriť súkromie sebe, deťom, priestor na spanie, priestor pre priateľské návštevy, priestor na učenie, priestor na spanie, pracovňu… A tak sme aj my raz mali detskú izbu a obývačko-spálňu, inokedy spálňo-detskú izbu a obývačku, potom zas obývačko-detskú izbu a spálňu a nikdy nič nebolo všetkým naraz po vôli.
Pre mamine finančné možnosti (alebo skôr nemožnosti) sme sa do väčšieho presťahovať nemohli a so sestrou sme sa vždy pekne a celkom prirodzene o všetko delili (úprimne ľutujem rodiny bývajúce v 1-izbáku). Svoje osobné veci (pravdivejšie by znelo: svoj osobný bordel) sme mali uložené v spoločných skriniach, v spoločných poličkách, v spoločných zásuvkách, používali sme spoločný písací stôl a delili sme si čas aj priestor na súkromné používanie iných spoločných predmetov. Samozrejme, len málokedy sme sa so sestrou zhodli na tom, čo a ako má kde byť uložené. Myslím, že najmä v čase našej spoločnej puberty sme každá túžili po svojom vlastnom priestore v akomkoľvek prevedení.
Až na internáte počas štúdia na VŠ som prvý raz naozaj okúsila, aké je mať vlastný stôl, vlastnú skriňu, vlastné poličky, kde sa nikto iný okrem mňa ani nepozrie. Skvelý pocit, konečne som všetko mala vždy tak, ako som to naposledy zanechala. Moje deti musia mať vlastný priestor stoj čo stoj, vedela som už v čase, ked som ešte nemala ani partnera, o deťoch nehovoriac.
Po niekoľkonásobnom sťahovaní z prenájmu do prenájmu, z bytu do bytu, z mesta do mesta, z okresu do okresu a z kraja do kraja (celkom 8x za 10 rokov), konečne bývame v takmer vlastnom panelovom 3-izbáku, máme 2 malé deti a okrem spálne a obývačky aj detskú izbu.
Je pomerne veľká, jednoducho zariadená s malým dopravným koberčekom na drevených parketách. Deti v nej majú svoje postele, každé má svoju skri
ňu a svoju poličku na svoje osobné veci, len písací stôl je zatiaľ len 1, kedže ešte nie sú školáci. Hračky majú vhodne volené a starostlivo vyberané na tvorivé i oddychové hry primerané ich veku (4r. a 1,5r.), ja sa pravidelne starám o čistotu a poriadok v ich izbe a predsa…
Tá izba je snáď zakliata, alebo ja ju mám len za trest. Deti sa hrajú v chodbe, v obývačke, v kuchyni, v spálni, len nie v detskej izbe. Hračky sú rozťahané po celom byte, že mám občas (dosť často) pocit zdolávania prekážkovej dráhy a v detskej izbe sa nedá pohnúť. Nie že by mali priveľa hračiek, to nie. Majú celkom priemerné množstvo hračiek, no k nim pribúdajú ešte knižky, papiere na výtvarné prejavy (i tak sa prejavili aj inde), papiere na modelárske a vystrihovacie prejavy, skutočné kuchynské pomôcky na dotvorenie vernosti atmosféry pri hre, kusy oblečenia, ktoré sa striedajú v priebehu dňa na deťoch ako na manekýnkach, topánky a čižmy, ktoré si deti požičiavajú pri hre na dospelých, omrvinky a kúsky popadaného jedla, vyliaty čaj… a do toho všetkého chaosu si ešte zavolajú 35-kilového psa aj napriek prísnemu zákazu vstupu do detskej izby.
Keď deti zistia, že už sa do tej svojej izby nezmestia, s celým tým chaosom sa postupne presunú do obývačky, odtiaľ cez chodbu do spálne a napokon do kuchyne (našťastie nemáme viac miestností, ak nerátam kúpeľňu a WC). Statočne ich priebežne nabádam k odkladaniu hračiek, názorne im to ukazujem v praxi a snažím sa ich nejakým humánnym prosriedkom donútiť k spolupráci. Márne.
Večer tesne pred spaním končia hračky ako jedna obrovská masa neurčitých predmetov všetkých farieb a veľkostí v jednom prútenom koši. Ráno, po odprevadení staršieho syna do škôlky sa mi začína kolotoč upratovania, triedenia, ukladania, skladania a čistenia hračiek, ktoré až do príchodu syna zo škôlky opäť vyzerajú ako uložené hračky v útulnej detskej izbe. Skúsila som to aj nerobiť a nechať všetko na prirodzenú sukcesiu, no vyšlo z toho, že po 3 dňoch sa už deti nemali s čím hrať, nemali kade chodiť a ja som sama stratila prehľad o tom, kde sa čo nachádza.
V detskej izbe má mať dieťa súkromie pred rodičmi (a tým aj rodičia vo zvyšnej časti bytu pred deťmi), má si tam oddýchnuť, porozmýšľať, v prípade potreby sa aj upokojiť. Ja asi dosť často vyslovujem vetu: “Deti, choďte do svojej izby!” Minule sa ma syn spýtal, kedy už konečne budú môcť byť v tej istej miestnosti ako ja. Samozrejme, aj s tým všetkým rámusom a chaosom. Zasmiala som sa a už to bolo – opäť bordel v celom byte.
Prežila som nádherné detstvo, veľmi rada sa doňho spomienkami vraciam a veľa momentov si pamätám celkom presne. No akosi mi chýba spomienka na upratovanie hračiek a všetkých tých kombinácií detských izieb. Mala som hračky a nie málo. Pamätám si ich tvary, farby, materiál, príležitosti, ku ktorým som ich podostávala, hry, ktoré som sa s nimi hrávala,… ale nespomínam si, kde boli uložené, kto a kedy ich upratoval, kto ich priebežne podľa potreby opravoval. Asi (celkom určite) to bude tým, že som sa na týchto nepríjemných činnostiach nijako nezúčastňovala, alebo len veľmi máličko. Moje spomienky začínajú až kdesi na druhom stupni ZŠ.
Nuž, mala by som sa konečne poďakovať mame za tú starostlivosť nie len o nás – svoje deti, ale aj našu izbu a hračky, lebo teraz zažívam tú mordu na vlastnej koži a celkom ma desí predstava, že moje deti si asi ešte pár rokov hračky po sebe dobrovoľne upratovať nebudú. Ako dať deťom možnosť rozvíjať svoju zručnosť a fantáziu a pritom zachovať aspoň naoko poriadok v detskej izbe? Snažím sa ich zapájať do iných prác, aby nemali čas na rozhadzovanie, no potom 2 hodiny spoločne pečieme koláč, nasledujúce 2 hodiny upratujeme kuchyňu s patričnou dávkou smiechu a humoru,… takže žiadna výhra.
Prečítala som množstvo múdrych kníh, vedeckých prác, encyklopédií, praktických príručiek s tým najrôznejším zameraním. Neviem, či vlastnou chybou, alebo skutočným nedostatkom, neprečítala som ani jednu praktickú príručku rýchleho a efektívneho upratovania pri malých deťoch. A keď tak teraz uvažujem nad moderným štýlom žitia, sex, partnerstvo, tehotenstvo a výchova najmenších detí sa už stali popuplárnou a komerčnou záležitosťou nie len na knižnom trhu, len stále sa málo popularizuje starostlivosť o domácnosť a väčšie deti. Ako to naštudovať, kde sa to naučiť, keď naše mamy mali celkom iné životné podmienky než mamy súčasné? Od koho sa to naučia moje deti, keď ja mám teraz pocit, že to absolútne nezvládam? Alebo tak to má byť? Aspoň som overila, že v praxi ozaj platí stará ľudová múdrosť: NEPORIADOK JE ZÁKLADOM CHUDOBY. Veď v tom večnom chaose v detskej izbe by sa stratil nie len E.T. mimozemšťan, ale aj ozajstný slon.
(8 hlasov, priemerne: 4,20 z 5)
Loading...
Hviezdoslavov Kubín 2025. Básničky a texty podľa ročníkov
Prídavky na dieťa 2025
Otec na materskej, matka doma. Podmienky, za akých môže otec pracovať
Nová značka v dm - HALLOHEBAMME. Kto chce testovať?
Ospravedlnenky v škole
Ako je to s ospravedlnenkami, keď dieťa chýba v škôlke?
Výhercovia súťaží 2024
Všeobecné podmienky súťaží
U nás na všetok neporiadok používajú deti farebné krabice zo sconta a tam to proste naperú a keď sa hrajú tak vysypú a potom zas naperú nazad
Ahojte mam 13 rokov a mm otazocku….ako sa donutit upratat policky,skrinu , supliky,komodu,….. ja by som sa aj donutila ale mna to prestane bavit …tak to nespravim ….viete to spravit nejak zabavnejsie alebo poradit mi ?
mam tri deti a tvoj opis bytu sedi viviedla si ma z omilu ze ked vymenim detom izbu za veciu zlepsi sa to a ak to neupracem ja tak nik .keby nebolo mojich poriadkumilovnych pribuznych tak by som bola v pohode ale pozerat sa na nich ked ma pridu pozriet je znervoznujuce a vzdy bsa potom snazim mat poriadok co umna a troch deti je nerealne a skonci tokrikom a zufalsvom a tak som sa rozhodla pri komentaroch mojej rodini argumentovot ze robota nieje zajac a racej pojdem z detmi na plavaren ako sa deptat robenim poriadku
V mojej blizkej rodine, je štastna rodinka so 4 detmi (7 5,5 2,5 a 1 mesiac), Vacsie 3 deti spia spolu v jednej izbe kde maju len postele a policky s best of hrackami a potom maju druhu hraciu izbu kde maju krabice od vymyslu sveta plne vecí a hraciek. Tu sa upratuje vzdy cez vikend, inak to nejde. Ak sa nieco dostane do inych miestnosti, proste sa to vecer presunie do herne a vybavene. Taketo riesenie je fajn, len za chvílu tradicne postele nahradia poschodové, lebo sa tam nebude dat prejst a hracky nahradia písacie stoly. Bo teraz sa ulohy riesia v kuchyni za stolom. Na stol zatial miesto nie je…:(
Pripomínam ze byvajú vo 4 izbovom byte v BA, takze nejake 1 dieta = 1 izba nehrozi.
Žienky, ste ma potešili, že žijeme normálne. ja totiž nechodím na neohlásené návštevy a ked sa vopred ohlásim, vždy prídem do vyupratovaného a cítim sa ako neschopa, čo doma nestíha.
.
Aj u nás som chcela zaviesť niečo ako škriatka, alebo špinu, alebo smetiarov, no môj syn len mykne plecom a povie, že on hračky nepotrebuje, on sa totiž zahrá s čímkoľvek, aj s celkom obyčajnými nehračkami. A predsa nemôžem vyhádzať z bytu všetky veci
Ach škoda že som skôr nevedela o škriatkovi…. U nás donedávna chodila ŠPINA a brala v noci malému po dlážke porozhadzované hračky a starému ponožky uložené na tých najneuveriteľnejších miestach tzv.” na očiach ” akože pripravené na druhý deň/ vždy si ráno vezme čisté/ a schovávala ich do skrinky a koša na prádlo…
A keďže si oco ukladal veci na oči ,náš 6 ročný syn si takto ukladal hračky.
Niet nad osobný príklad.
Pred pár mesiacmi však ŠPINA stúpila uprostred noci bosou nohou na ministegosaura- dinosaurus s pevnými ostňami,ktorý zreval a zasvietil na červeno, a dostala z toho o.i. nervový záchvat.
V záchvate vyhádzala všetky povaľujúce sa hračky ,ponožky, nohavice atď. do smetného koša a malý Š.a starý Š. triedili nasledujúcu hodinu svoje veci a odpadky. Sama som sa trochu hanbila. ale pomáhať som neprišla/mierne podvrtnutá noha/.Bolo to drastické ale neskutočne účinné.Od tých čias máme byt pred spaním ako zo škatuĺky. Bez upozornení,prosieb,hrozieb jednoducho to funguje samé od seba.
miriam..ja sa hram tiez na takeho skriatka, tiez sa synovi vyhrazam, ze co najdem, dam inym detom…a zabera to…a co sa tyka mladsieho, viem, ze to bude horsie, avsak aby mi vytahoval veci zo skrin a robil totalny neporiadok, to asi nehrozi, ved existuju rozne poistky do skrin a suflikov, takze si to zabezpecime…a co sa tyka jeho hraciek, tie sa rychlo pozbieraju do kosika..
Nasi traja(9, 7, 4) maju spolocnu detsku izbu, ale kazdy ma svoju krabicu (oblepenu obrazkami podla svojich predstav)na svoje vytvarne prejavy, svoje pisacie potreby. Jeden spolocny stol, v policiach spolocne kosiky, do ktorych sa triedia hracky: v jednom auta, v druhom LORI, v dalsom kocky atd. Na skrini a klaviri je “vystavny priestor” na objemnejsie vytvory.Vecer sa upratuje to, co je rozhadzane. Co je “postavene” t.j. auta na parkovisku, kolona aut, vlacik, garaze…pokial je to “vytvor”, nie popohadzovane, moze zostat, dokedy si to chcu nechat.V kuchyni si “diela” nestavaju, aj ked sa hraju v kazdom kute. Inspirovala som sa z ceskej “rodiny” upratovacim trpaslikom(skritek uklizicek), ktory chodi v noci a poupratuje, co je pohodene. (nasi vedia, ze to ja sa na toho trpaslika hram, aby sa nebali, ze im ktosi cudzi chodi po izbe). Vedia, ze co bude vecer pohodene, rano nenajdu, davam si to do mecha a po case, ked sa o poriadok snazia, im to vratim, samozrejme, musia si to zatriedit na svoje miesto. Ak nejaky vytvarny projekt trva dlhsie (u tych starsich), tolerujem to – to je vec dohody.
Nkka, 7 rocne dieta ma uz stipku rozumu a az taky chaos nerobi. Ale pockaj, az ti 8 mesacne dieta trosku podrastie. To z vlastnej skusenosti. Medzi mojimi je rozdiel 6 rokov. Dcera asi od 15 mesiacov zacala vsetko totalne roztahovat a prevracat hore nohami. Byt bol jedna prekazkova draha. Dnes ma takmer dva a pol roka a uz je to lepsie. Ale i tak este narobi chaos, a hlavne, odlozi veci a nevieme ich najst. Dokonca kdesi zavliekla podberak, nie hrackarsky, uplne normalny, vytiahla ho v kuchyni zo suplika a uz asi 3 mesiace sa nenasiel, prehladala som uz kadeco, kam sa vie dostat. Este postradam dlhsi cas niekolko veci, ale drobnych….
Ja myslím, že tie detičky musia na tú svoju izbičku dozrieť. Keď sme bývali v jednoizbovom malý mal hrčky fakt úplne všade. Pred pol rokom, sme sa presťahovali do rodinného domu a malý má svoju izbičku a totálne si ju vychutnáva. Má teraz štyri roky a jeho izba je jeho raj, najradšej sa hrá práve tam. Priznám sa vôbec mu nezakazujem hrať sa inde, tak to jednoducho prirodzene vyplynulo. Ale bordel robí aj on. Väčšinou pri jedení a tak. plánujem aj ďalšie deti a hoci tu máme detské izby dve, kým budú malé určite budú mať detskú spoločnú. Je to väčšia sranda. Ja som z troch deciek. do mojej puberty sme mali spoločnú detskú a navyše. Potom sme už vyžadovali viac súkromia, tak naši pristavali izby aj kúpeľňu. Ohromne sme si to vychutnali – najmä zariaďovanie. Telku by som do detskej nikdy v živote nedala.
Tak, ja som asi ina mamicka. Mne totizto vadi, ked sa hracky nachadzaju vsade. Mam 2 deti – 7 rocneho a 8 mesacneho…starsi si prata izbu sam. Vie, ze ked sa hraje a skonci, musi po sebe upratat…vacsina hraciek je roztriedena. Zvieratka, auticka, vojici a panacikovia su zvlast v kufriku…ostatne hracky (mix) su v kosi na pradlo..nie je problem rychlo to pozbierat a v detskej urobit poriadok. Zatial ma izbu sam pre seba, ale maly trosku podrastie a ide k bratovi…nech sa ucia spolu vychadzat, aj ked je medzi nimi vacsi rozdiel. Ved zivot je aj o tom, ze clovek sa musi prisposobovat…
Mily clanok, celkom som sa pobavila. My sme asi jedni z mala, ktorym sa ako-tak zatial podarilo zvladnut hracky v 1 izbe. mame obyvacko-hernu, kde sme vsetci traja spolu, pru hre aj inych aktivitach. Hracky tym padom nemaju dovod nachadzat sa v zbytku bytu, obcas nejake v posteli, ked sa mame nechce vyskocit hned ako krpcek zaveli “mam taň”. Možno aj preto ma Mackov (skoro 2 roky) “poriadok” vždy poteší – napr. babán v práčke, prachovka v kosi na prádlo (šak je pinavá), topánky v skrini, systém vsetky spolu na velkej kope, vsetky VZACNE veci ulozene v Macovom nakladnom aute – takze ak nieco doma chyba, hladame to v aute a ine bezne veci na uplne beznych, najmenej logickych miestach (pre nas dospelych). Asi sa mi dari povzniest sa, lebo mam z toho radost, velmi by mi chybalo, keby to zrazu tak nebolo. Som rada, ze nas je takych viac.
Uplne suhlasim s Nikoletou. Ja tiez planujem, ze deti budu mat spolocnu izbu. S bratom sme mali jednu izbu cely zivot az do dospelosti a mame uplne uzasny vztah. Podla mna to, ze kazde dieta ma svoju izbu trochu odcudzuje, uz sa mi to viackrat potvrdilo. I ked, samozrejme, niekedy ten neporiadok ide na nervy. 🙂
hehe, jojoj, tie prutene kose s vsetkym moznym … to znie velmi povedomo…
Ale vies co som chcelapovedat, Evca? Ja si myslim, ze to delenie sa, spolocne stoly, spolocne slrine a spolocne izby detom v niecom pomohli. Podla mna sme sa ako decka naucili dohodnut sa, vyjednavat (myslim tym v dobrom) a kompromisovat. Ja rozhodne planujem, aby nase deti mali spolocnu izbu, ja si myslim, ze je to dobre na nieco velmi velmi dolezite.
Vies, tu sa to nenosi. kazde dieta “ma mat” svoju vlastnu izbu, pre seba. Domy sa tu meraju na pocet spalni, podla nich je samozrejme, ze mas este aj obyvacku. “3 spalnovy” je najmensi dom aky dostanes kupit, mensie su povacsine stare. (A ten 3 spalnovy je akoze dobry len ak mas maximalne 2 deti).
Ja si myslim, ze die decka takto vychovane, zvyknute so surodencami nehrat (a nehadat… a nedohodnut) sa, nedostali nieco velmi velmi dolezite. Maju taky pocit, ze svet im nieco dlzi, akysi pocit, ze im nieco patri pre nic za nic. Chyba im akasi tolerancia, akasi schopnost vediet sa dohodnut.
Rodicia si sice pochvaluju, ze decka sa menej hadaju, lebo sa zavru kazdy do svojej izby… lenze tam vacsinou pozeraju televizor (dalsia vec cim sme tu divni… hehe, my mame jeden 34cm televizor nie obrovsku TV v kazdej izbe…) s nikym sa nebavia… cize sa nikdy nenaucili *dohodnut* s niekym, kto je ich rovesnik, nie vekom, ale privilegiami. Ak chapes co tym chcem povedat.
Nuz tak, mam pocit ze na nieco boli tie “petrzalske bytiky” dobre.
No rozhádzané hračky mi až tak veľmi nevadia. Ale poraďte mi prosím čo mám urobiť s plastelínou na koberci, dnes manžel vysával a zistil že je takmer všade. Najnovšia hra našej 5,5 ročnej dcéry je modelovnie – postavičky, doplnky, maličké jedlá na tanieriky pre bábiky a občas jej proste niečo na zem spadne a ona si to nevšimne :((( Nechcem jej striktne povedať že budeš sa hrať len na tácke a potom ju odložíš, to je pre u nuda ale ako mám čo najlepšie odstrániť tú plastelínu??? Je zadupaná v koberci.
My máme zatiaľ iba 1 dieťa (8-ročný chlapec), kroté s poriadkom nie je veľký kamarát. Od útleho detstva sa do neho snažím vštepovať, že keď sa dohrá, musí po sebe upratať hračky, keď sa osprchuje, musí po sebe dať do poriadku kúpeľňu a pod.. Zatiaľ som väčšie úspechy nezožala, ale verím, že sa to časom zmení. Úprimne ma teší, že je nás viac, čo riešime podobný problém. A ešte k tým bytom. Do vlastného bytu sme sa presťahovali keď mal syn 5 rokov (do tej doby sme bývali u rodičov). Po čase sme zatúžili po väčšom byte (ten náš má “iba” 50 m štvorcových). Veď to poznáte – s jedlom rastie chuť. Vymýšľali sme rôzne alternatívy, ako sa dostať k väčšiemu bytu (min. 80 m štvorcových). Potom sme konečne začali uvažovať reálne. Kto by ho upratoval (cez týždeň sme v práci a syn v škole, takže sa doma stretávame iba podvečer), kto by ho platil, veď nebudeme donekonečna bývať spolu (je reálny predpoklad, že deti raz “vyletia” z hniezda). Nakoniec sme sa zhodli na tom, že sa uspokojíme aj s klasickým panelákovým 3-izbákom (byt má predsa slúžiť nám a nie my bytu).
No mne sa neporiadok v dome, byte paci. Nemyslim tym vsak samozrejme spinu, ale porozhadzovane veci a tak. Svedci to o zivote obyvatelov, naopak, bola som parkrat v domoch ci bytoch, kde vsetko bolo tip-top, ale mne to pripadalo sterilne… Aj my hracky na vecer odkladame (obcas nie), ale cez den ma to teda nijako obzvlast nezatazuje, naopak, niekedy sa potesim, ako je to super, ze take detske auticka sa mi povaluju v kuchyni. Znamena to, ze mama tu krasneho cloviecika…
Tiez sa s chutou pripajam, clanocek je velmi vystiznym popisom nasho bytu. Najma teraz, ked som pred 3 mesiacmi nastupila na plny uvazok do prace a upratovat stiham len v sobotu…
Takze zacala som o 8 rano, teraz som si povedala, ze by hadam uz stacilo, ale byt este stale vyzera ako po vybuchu. Ale s pomocou detisk (7 a 4) sme dostali detsku izbu do takeho stavu, ze sa stred dal povysavat
A pred tyzdnom sme sa zase zmohli upratat a prezliect postele
Poriadok v podstate aj mame, ale nikdy nie viac ako na 1 mieste naraz – ostatne sa okamzite zanosi.
Byt mame 2-izbovy, ale som rada, ze nie vacsi, zanosili by sme zrejme aj 5-izbovy a kto by to upratoval. A som rada, ked pocujem, ze je to v podstate normalne.
Prave som precitala zopar viet z tohto clanku mojmu manzelovi a ten sa ma opytal: to si ty pisala? :-))))
Aj tak ste na tom este dobre.My mame maly 1-izbovy byt a hracky su vsade.mame to sice vo velkej plastovej skatuli ,ale ked dieta rastie-hraciek bude viac a viac:-(Stve ma na tom ale najviac to,ze maly nema svoj priestor a ked aj nieco postavi(z lega,kociek)musime to zburat a upratat…….Skoda reci-tazko sa vychovava v takom malom byte,skoda hovorit….
Baby, poznate to ceske: BORDEL V BYTE, STASTNE DITE? U nas tiez fungujeme podla toho, deti maju komodu na hracky, a ta je kazdym dnom prazdnejsia, hracky putuju do celeho bytu, v obyvacke je debnicka na hracky, kde sa vecer pohadzu a ked je uz komoda takmer prazdna, tak to tam z casu na cas presuniem. Este maju plastovu vanicku na plysaky, ale tie do nej pozbieram kazdy den, lebo su objemne. Moja mama mala vzdy upatane, ale nemala zas nikdy cas na nas, nepamatam sa, ze by sa s nami hrala, stale len upratovala. Ten bordel je lepsi, nez drezura deti, ktore nesmu nic rozhadzat, uspinit a musia nechat mamu upratovat.
Mne je vzdy luto, ked syn si cele doobedie stavia garaz a naplna ju autami (3,5 roka) a potom mu zahlasim, ze sa ide upratovat ,tak je cely nestatny, ze to svoje “veldielo” musi odlozit. Niekedy mi je ho luto a tak danu garaz neupratujeme , potom je v nedotknutom stave asi dva dni, ja potom zahlasimm, ze uz treba postavit inu garaz, lebo tato je stara, syn najprv protestuje, ale napokon ak mu dam inspiraciu, tak zacne stavat nieco nove., co opat potom dva dni prekracujeme.
U nas je detska tiez len spalnou pre dieta (aj to sa obcas prestahuje k nam) a obyvacka je hrackaren, niekedy aj kuchyna. Detsku asi naozaj oceni az starsie dieta.:-)
Skvelý článok. Tonka, myslím, že ani jednej z nás neprekáža “neporiadok hračiek”, ale neporiadok v byte. Alebo len ja sama vidím v týchto dvoch slovných spojeniach rozdiel?! Moja dcérka síce ešte nechodí-asi bude lenivejšia – po tatkovi, no veľmo sa jej ľúbi hádzať hračky čo najďalej. Najmä drevené kocky. Na tie, keď stúpite bosou nohou… priznávam, vtedy ma na moment aj radosť z dcérkinej hravosti prejde. Ktovie ako to bude, keď bude drobcov viac. My sme boli traja, no vyrastali sme v dome. Zvieratá boli von. Teraz bývame v byte, nemáme žiadne zviera. Aj preto, aby som hračky po deťoch nemusela čistiť od chlpov8-).
Kupodivu prichádzam na to, že aj manžela musím zarátať k chudobným. Čo ten odloží, stane sa zväčša iba spomienkou…
Ja mam sice len jedno dieta, ale bordel je ako keby som ich mala niekolko. A to maly este vela neroznasa. Co nerozhadze on, to roznesie pes. Kazdy den, ked pridem z prace, tak len zalomim rukami. Bordel ako v tanku. Vecer o 11 padam zmordovana do postele. Nikdy som nepochopila, ako mozu mat niektore moje zname v byte pri malych detom vypucovany cely byt. Odkedy mam vlastne dieta, neviem co je poriadok. Normalne obdivujem svoju mamu ako to zvladla pri nas ked sme boli tri.
Ahojte. Ja neviem, čo sa sa vám nepači na “detskom” neporiadku hračiek. Ja prežívam to isté. Hoci mám len 1 dieťa – chlapca 3,5 roka, bývame 2-izbovom byte a hoci máme “spalno-detsku” hracky sa nachadzaju “vo svojom bordelom stave” po celom byte – najmä zástupy malým, menších väčšich či najväčších aút, kroré čakajú na červenú alebo na opravu cesty, alebo kým prejde vlak ….. Keď nastane upratovanie , všetko sa uloží do plastových krabičiek na hračky a tie sa dajú na police, do kúta proste na svoje miesto – a tiež to ostáva len na maminu – ale vduchu som šťastná , že mám “šťastné dieťa”. Takže maminky, dovoľte svojim detičkám byť so svojimi hračkami “šťastnými deťmi svojej mamky”, ktorú ľúbia a chcú byť pri nej, či je v kuchyni, v obývaček alebo v inej miestnosti.
podla clanku to u nas vyzera rovnako
)) s tym rozdielom ze naozaj detsku izbu nemame,ale to je tak vzdy ked su dve a viac deti,ked som mala len jedneho syna mala som stale poriadok a bum ked su dvaja je tu stale totalny prevrat,ked vidim na zemi zmiesane vsetky skladacky lego a vsetko co sa da,k tomu omrvinky chlpy z macky a psa,papieriky a plno handier tak uplne zurim,ten poriadok sa naozaj neda nijak udrzat,len chodit a vkuse upratovat,ale hovorim si ze som neni ziadna domaca upratovacka takze obcas tiez skusam nechat vsetko tak a citam knihu,ale bohuzial ma to vzdy vytoci a znova a znova upratujem.nic ine asi neostava 🙁
No, preto, lebo ked nieco nevieš nájsť, lebo je to niekde stratené v neporiadku, tak ako keby si to ani nemala.
Ahoj Evca, nepochopila som sice, preco je neporiadok zakladom chudoby…., ale jedno ti povedat viem, este veeeelmi-veeeelmi dlho si deti upratovat same nebudu… Ja ja sa tych svojich fakt snazim viest k poriadku, ale dvaja starsi (10 a skoro 9)dokazu v pribehu pol hodiny spravit vo svojej izbe taky bordel, aky mala Teresa (22 mesiacov)so svojimi hrackami v obyvacke nestihne ze cely den :-(. Len cakam kedy ododu na intraky a pochopia ze same sa to neupratuje… Ale to uz zase bude Teresa v takomto “veselom” veku :-)))