Spoločenská objednávka

Pravdu povediac, toto mi už dávno moje deti nevyviedli. A od toho najmenšieho by som to čakala najmenej… ale, nie je to na zahodenie.

Okamih, kedy si moje deti pýtali ďalšieho súrodenca, nastal vždy v minúte, kedy som prekročila s čerstvým bábätkom prah domu z pôrodnice. Najčastejšie ma takto vítal môj najstarší, ktorý má síce rád deti, ale čo do praktičnosti a pomoci s nimi je asi taký zručný, ako pán profesor z Káji Maříka. (Kto nevie, odporúčam celú sériu rovnomenného názvu prečítať).

Koľko krát som sa ich aj pýtala,

či ich už nie je dosť, či im nevadí, že na rozdiel od iných svojich rovesníkov nemajú pocit, že im niečo chýba alebo že musia to či ono, čo sa v malej rodine jednoducho nemusí, lebo na to nie je potreba… Vždy svorne odpovedali, že je to takto úžasné a že by nechceli, aby ich bolo menej – čo nakoniec bolo perfektne vždy vidieť na prístupe k našim drobcom, hlavne k Šimonovi, ktorého do nepatričnosti mojkajú a … k mojej nemalej radosti rozmaznávajú, aj keď to urputne popierajú.

Trochu zásek s rozvojom našej demografie nastal u našej staršej, keď jej životná kamoška dostala súrodenca, ktorého poradové číslo presahovalo desiatku. Je už veľká a tak som jej povedala, prečo by nebolo dobré, aby ešte aj ona pribudla čo len na víkend do ich domu a prečo bude lepšie, ak sem radšej pribudne Kama.

Ale tak či onak: na pomery našej svorky bolo okolo ďalšieho vývoja demografickej krivky u nás dlho, predlho ticho. Až mi to bolo divnô.

Ani slovíčkom som sa nezmienila o tom, že vo mne

ešte nejaká tá nádej je…

pretože na to treba dvoch a ja som bola vďačná môjmu drahému, že prijal tú našu šestku s odvahou, za ktorú sa mu denne klaniam.

A kým potajomky v hlbokých nociach prebiehali rokovania na najvyššej úrovni medzi rodičmi, čo ďalej, naše deti nás v čase najintenzívnejších pokojných rozhovorov dostali priamym zásahom…

Jedného pekného večera, keď sme si tak spokojne vegetili večer pri stole, sa zrazu náš benjamín zdvihol a skúmavo sa mi zahľadel do očí:

„Maminka, ako príde bábätko do bruška?“

S touto otázkou ma teda nevykoľajil ani náhodou, pretože som to už x-krát bez obáv absolvovala s tými staršími. Lenže, napodiv moje vysvetlenie neprinieslo drobcovi uspokojenie a pokoj.

„… A teraz máš bábätko v brušku?“

Nikdy nehráme na klamstvo, takže odpoveď bola priama:

„Nie, Šimonko, a neviem, či ešte bude nejaké.“

Poločkom som zahliadla pobavený a trošku vyplašený pohľad môjho drahého, ktorý mi zásadne v takýchto debatách robí len morálnu oporu.

Nuž a stalo sa, čo sme nik nečakali: Šimon sa nám na lavici postavil, natiahol gambičky, z očí sa začali liať slzy ako hrachy a zošpúlená pusa napoly urazene a napoly vášnivo pomedzi vzlyky preniesla:

„Ale ja chcem sestričkúúúúúúúúúúúúúúúúúúú! Ja chcem mať ešte tú malú Pavlínku, čo som mal byť jáááááááááááá!“

Priznám, že nás všetkých mykalo od smiechu, ale jednoducho sme môjmu špuntovi nemohli takú vec vyviesť. A tak od onoho dňa urputne premýšľame, čo s touto novou spoločenskou objednávkou. Pretože vždy, keď si naše deti začali pýtať súrodenca, tak si ho jednoducho zhora vyžobronili – a to dosť rýchlo.

Jasné, že ocko s mamou nežijú ako brat a sestra. Ale čo si o tomto všetkom myslia tam hore, zatiaľ nevieme – a tak čakáme…