Dobrý tajfún

V tomto príbehu hrajú hlavné úlohy Karolína – mama troch detí; Tomáš – otec tých istých troch detí a Karolínin manžel, navyše aj priateľ; Samo – ich prvorodený syn; Betka – ich druhorodená dcéra; Paľo – ich adoptovaný syn, najmladší z rodiny.

Karolína si práve ide pre Paľa do škôlky, dvaja starší zostali čakať v aute. Tak ako aj v mnohé iné dni, Karolína si od vychovávateľky musí vypočuť, aký bol zas Paľo neposlušný, neposedný, cez povinný odpočinok vyvádzal… Karolína sa úspešne snaží, aby to syn nepočul. Keď vychádzajú dlhou chodbou von, pýta sa Paľa, čo bolo v škôlke.

„Dobre,“ povie on, „kreslili sme, vonku sme hrali naháňačku a pri obliekaní som pomáhal pani učiteľke šnurovať malým deťom topánky.“

„Naozaj?“

„Naozaj.“

´Čo si o tom mám myslieť?´ pomyslela si Karolína.

Paľo vehementne otvoril dvere auta – Karolíne sa niekedy zdalo, že to robí tak prudko, až mu raz tie dvere v ruke ostanú. Paľo sa zvalil na sedadlo celkom nešetrne – Samovi vyrazil knihu z rúk.

„Au!“ skríkol Samo.

„Vadí ti to?!“ vyštekol Paľo.

„Vadí!“

´A už je to tu zas,´ vravela si v duchu Karolína. ´Nepríjemný automobilový kolaps, zapríčinený veľkým počtom malých detí na jednom sedadle.´

Naštartovala. Pohli sa smerom domov.

„Čaute, ako bolo v škole?“ spýtal sa vzápätí Paľo zvedavo súrodencov, celkom zmeneným hlasom, akoby sa pred chvíľou ani nehádali.

„Nič,“ zavrčal Samo, ten totiž nezabudol, že sa pred chvíľou hádali.

Betka sa ako zvyčajne múdro držala v ústraní.

Do večera sa ešte medzi chlapcami strhlo asi osem škriepok; Paľo udrel Betku a tá plakala (čo tomu predchádzalo, sa Karolíne zistiť nepodarilo); Paľo vzal Tomášovi zo stola desaťkorunáčku a klamal, že ju nezobral až dovtedy, kým mu ju Tomáš nevytiahol z vrecka teplákov; Paľo čosi potískal na počítačovej klávesnici – hoci to mal zakázané – až bolo treba bedňu reštartovať; zjedol celý balík piškót, aj keď sa mal rozdeliť, tvrdil, že zabudol; urval koliesko z postele. Paľo povodeň. Paľo tajfún. Paľo ničivý požiar. Lenže… Lenže Paľo aj pozbieral na záhrade jabĺčka; vymenil psovi vodu; pomohol Karolíne s večerou; priniesol Betke papuče; nakreslil Tomášovi obrázok so smiešnym autom s piatimi kolesami; zahral sa so Samom na pištoľníkov bez jediného sporu. Paľo pomocník. Paľo všímavý. Paľo maliar. S Paľom to jednoducho bolo ako na hojdačke. Len hore-dobre alebo dole-zle. Nič v strede akoby nejestvovalo. Karolína túžila zažiť s Paľkom práve ten stred, zlatý stred.

V ten deň jej to opäť nebolo súdené. Večer zavolala mamička nejakého chlapčeka z Paľovej škôlky, že jej synovi Paľo zlomil hračkársky meč a nech ho láskavo Karolína kúpi a prinesie do škôlky, lebo už toho majú všetci dosť, ako ten jej chlapčisko každému len robí zle a… a… a…

Karolína plakala. Paľo tvrdil, že nijaký meč nezlomil. Tomáš tak krátko po prípade s desaťkorunáčkou nenašiel v sebe silu Paľovi uveriť. Nahneval sa a dal Paľovi po zadku. Potom aj Paľo plakal. Aj Betka sa rozplakala, lebo Paľa zbili. A Samo sa s Tomášom celý večer nerozprával.

A potom deti zaspali a Tomáš zbehol do dvadsaťštyri hodín otvoreného Tesca a kúpil ten poondiaty meč. Nech majú pokoj od všetkých, ktorých rozčúlil ten ich dobrý tajfún.

Večer Karolínu s Tomášom čakal večerný rozhovor. Uvarili si víno a na preskačku si raz jedna raz druhý pripomínali, v čom všetkom sa ich Paľko zlepšil, odkedy si ho priviedli z detského domova. Už sa v noci nebudí s krikom, necmúľa si zúrivo päsť, nepocikáva sa, neobjíma cudzích ľudí, nechodí na cestu, v obchode všetko nemačká, už nekazí toľko hračiek ako voľakedy, nebije sa tak často… A vie veľa veľa-veľa skvelých vecí a má plno výnimočných vlastností – a práve pre tie ho Karolína s Tomášom ľúbia. Nie je to vždy jednoduché, si toto pripomínať, ale sľúbili si, že sa budú ešte väčšmi snažiť. Láska znesie aj viac.

Na ďalšie ráno nastúpila Karolína do škôlky nielen s Paľom, ale aj mečom ozbrojená, hoci celkom neschopná bojovať. Kým čakala, až sa Paľo prezlečie a uloží si veci do skrinky. Pritmolil sa k nim synček tej mamy z večerného telefonátu.

„Daj mi ten meč, je môj,“ vyhŕkol detsky neokrôchane na Karolínu.

„Myslíš?“ opýtala sa Karolína, ale iba preto, aby zas nemlčala ako také hoviadko.

„Veď mama volala, že ho máte kúpiť, Paľo mi môj meč zlomil.“

„Naozaj?“ pýtala sa takmer bezmyšlienkovito Karolína, získavajúc čas pred potupným odovzdaním zbrane.

A vtedy sa to stalo. Chlapček neodpovedal.

„Naozaj ti Paľko zlomil meč?“ spýtala sa ešte raz Karolína.

Chlapča mlčalo. Zato sa však ozvala dievčinka, čo sa práve snažila zapnúť si sandálku, lenže priveľmi jej to nešlo. Paľo si kľakol k jej nohám a pomáhal jej.

„Paľko ti meč nezlomil. Sám si si,“ povedala dievčinka.

A potom sa pridali aj ďalšie deti a potvrdili slová odvážneho dievčatka. Vysvitlo, že tentoraz neklamal Paľo, ale ten chlapec.

Karolína vlepila Paľkovi na ústa šťastný bozk.

„Poobede prídem a pôjdeme na zmrzku,“ šepla mu do ucha.

Meč nechala opretý o skrinky a opustila škôlku ako hrdá pávica. A rozhodnutá aj naďalej ochraňovať svoje deti ako levica a mojkať si ich ako slepica. Nech sa deje, čo sa deje.

Hlavnými postavami tohto príbehu boli mama Karolína, otec Tomáš a tri ich deti: Samo, Betka a Paľo. Nebolo to síce vždy celkom ľahké, ale naučili sa jeden druhého ľúbiť, tolerovať a ctiť.

(Žiadne hodnotenia)

Loading...