Domov je tam, kde muž trieska dvermi

More vie byť zradné, hoci sa tvári, že sa vlní iba tak športovo elegantne. Vždy sa mi vynorí tá milá príhodička, ako sme sa plavili z ostrova na pevninu, lebo mi horel termín u doktora. Bola som na začiatku tehotenstva a bolo mi treba urobiť krvné testy.

Ako naschvál, najprv nám vypovedal jeden motor, potom sa more začalo dvíhať viac, až úplne najviac. Voda nás fackovala z každej strany, pretiekli sme až do spoďárov. Odniesli si to len zvýšené leukocyty. Inak testy dopadli celkom gut. „Neprechladli ste niekde?“ spýtal sa ma doktorko. Žeby?

Celkom iná žena

Dnes, keď sa dívam z ostrovného okna na tú divočinu, ktorá sa z času na čas deje na mori, mám z toho mierny lepeňák. Pripadám si oveľa viac útlocitná ako kedysi za mlada. Vtedy mi prišlo náramne zábavné, že bližšie ako do pôrodnice mám do blázninca oproti na ostrove, ak by náhodou v čase odtoku plodovej vody a prvých kontrakcií nepremávali nejaké tie trajekty. Lenže veľa vecí sa odvtedy zmenilo, najmä teda… mamou som sa stala. 

Je zo mňa celkom iná žena, nedala by som ruku do ohňa, že ma v tej pôrodnici nezamenili. Teraz, keď už viem, čo zhruba to (tehotenstvo/pôrod/materstvo) obnáša a čaká ma to ďalšíkrát, nejako strácam zmysel pre humor, ak som vôbec nejaký niekedy mala. Som brutálne šialene paranoidná. Najmä vtedy, keď zase nič nechodí, robím paniku, keď MHD dva dni nepripláva popod okná.

Pod chvíľou sa pýtam muža, kde by podľa neho mohol na ostrove pristáť vrtuľník, keby dačo. „Tam v dedine na ihrisku, čo myslíš? Keby tam neboli tie basketbalové koše. Ale tie by si spílil, však?“ Ten na mňa pozrie s ľahkým srdcom: „Keď chceš, môžem ťa odviezť aj hneď teraz,“ a ja viem, že myslí na psychiatrickú liečebňu, nie na pôrodný sál.

Lenže asi do hodiny ma pichne niekde v podbrušku, tak nahlas rozmýšľam, či je lepšie stráviť prvú dobu pôrodnú na fitlopte alebo v člne. V tom padne vonku sušiak s prádlom a stolička začne tancovať po terase. „Nestraš, dobre?“ povie mi na to a tresne dvermi ako vždy, keď mi chce naznačiť, že táram dve na tri a že on toto vôbec, ale vôbec nemusí počúvať. Niet krajšieho dôkazu lásky.

Sama by som tu žiť nechcela.

Celú noc som nespala. Už zase. Načúvala som rôznym pazvukom tam vonku a prisudzovala som, komu alebo čomu patria. Muž do toho na preskačku chrápal a škrípal zubami. Za normálnych okolností dôvod na odluku od stola a lóže, ale veterná smršť tam vonku prináša na tieto partnerské neduhy celkom nový pohľad. Nech si vonku lieta po terase čo chce, hlavne, že si mám s kým prdieť pod duchnou, že na tie vetry nie som sama. Bez ohľadu na to, z ktorej strany a čo fúka, sama by som tu žiť nechcela.

Ideme tu byť už iksté leto a ja som si až teraz kúpila prvý obrus na náš stôl. Prvýkrát po tých všetkých zimách si idem odtrhnúť v januári zo záhrady svoju vlastnú brokolicu. Až teraz niekedy po tých všetkých rokoch robím niečo, čo by sa dalo nadnesene nazvať zahniezďovaním. Keď sa však pozriem von oknom, všetky pochybnosti sa mi vrátia.

Dá sa na toto vôbec niekedy zvyknúť?

Dieťa v bruchu si ma veselo okopáva a ja sa pristihnem pri tom, že mu už zase vymýšľam meno, ktoré by zapadlo aj sem, do týchto veterných smrští. “Čo by si povedal na Šima?” pýtam sa muža hneď zránka. “A čo si ty ľuľok požrala?” pozrie na mňa, či ma netreba zase raz odviezť do blázninca.

Chvíľu sa snažím o presvedčovacie manévre, ale vyzerá to, že sa do piatich sekúnd vychystá teatrálne tresnúť dvermi. Postaví sa mu do nich malý Jano. Muž ho však rýchlo vyprevádza: “Už aj bež dnu, fučí tu.” A Janko mu prisvedčí: “Fučí jak riť.” Konečne tak viem, že som ozaj doma.