Rozvíjať detskú fantáziu sa dá všemožným spôsobom. Mám v sebe zakódované zážitky z detstva, ktoré pri rodinnom stretnutí znova a znova otvárame a spomíname si na tie zlaté časy, ktoré sme so sestrou a kamošmi trávili pri jazere, naháňačkami v lese a stavaní bunkrov.
Chcela by som, aby aj moje deti takto mohli vyrastať. Ukázať im dobrodružné hľadanie pirátskych pokladov v lese, naučiť ich stavať bunkre z odlomených konárov, stopovať „divú“ zver a variť čarovný odvar z burín.
Dnešná doba je však akosi iná. Aj rozprávky sú iné. Samé strieľačky, premeny na robotov, zabíjanie, pomsta…
A tak sa snažím cenzurovať alebo úplne zamedziť pozeranie televízora a vymyslieť niečo dobrodružnejšie pre tie naše ratolesti. Niečo, čo im rozšíri vedomosti, niečo, čo v nich zanechá zážitok, na ktorý budú v dospelosti s radosťou spomínať.
A tak sme sa jedného dňa vybrali na Oravský hrad, do sídla „naozajstného kráľa“.
Starobylá brána s kovovým klopadlom ich očarila ako prvá, keď sme v 35 stupňovej horúčave čakali na vstup do hradu. Malými prstami prešli všetky ryhy, ktoré tam zanechali meče nepriateľov.
Po vstupe sme prechádzali cez nádvoria a izby, kde boli vystavené rytierske výzbroje, meče a zbrane. Chlapci s iskriacimi očami behali od jedného k druhému.
Zrazu sa rodili príbehy, dobrodružné, plné detskej fantázie. Veď práve o to mi išlo. Sprievodkyňa nemala šancu vedľa našich chlapcov. Jej monológ neprestajne prerušovali náruživé výkriky, zatiaľ čo sme sa s manželom snažili deťom vysvetliť, že by tie meče nemali chytať.
V niektorých miestnostiach viseli na stene obrazy. Boli to portréty bývalých panovníkov v životných veľkostiach. Nasledovali otázky typu: Prečo sa ten ujo tak nahnevane pozerá? Prečo nosili muži dievčenské šaty? Oni nemali holiaci strojček? Kde sú teraz všetci, prečo je hrad prázdny? Aspoň na poslednú otázku sme sa snažili podať aké také vysvetlenie, že tí ujovia žili veľmi dávno a už zomreli, lebo boli starí.
Vystupovali sme po neuveriteľnom počte schodov, podľa sprievodkyne asi 800.
Najväčšie prekvapenie nás čakalo v jednom salóniku. Keďže deti chceli všetko vidieť čím skôr, stále sme boli na čele skupiny, tesne za sprievodkyňou. Zrazu sa však pri vstupe do ďalšej izby, Filip zarazil a zostal stáť vo dverách. V salóniku si ladili nástroje dvaja muži oblečení do dobových kostýmov. Pripravovali sa zahrať návštevníkom na husliach a violončele Mozartove skladby. Filip zakotvil a nechápavo pozeral. Zrazu začal na plné hrdlo kričať:
Zatiaľ, čo okolostojaci potláčali smiech, chudáci hudobníci vôbec nechápali, prečo ich žitie vyvolalo taký údiv. Aspoň som si mohla byť istá, že moje deti si z prehliadky hradu dnes zapamätali naozaj každé moje slovo.
..
Tento článok súťaží v projekte FEJTÓN RODINKA.SK 2007
(Žiadne hodnotenia)
Loading...
Ako na bolesti uší bez liekov
Vyhrajte Retrohranie. Vyše 200 hier nášho detstva.
Za 9 mesiacov si nevšimla, že je tehotná
Ako si vyrobiť rehydratačný roztok
Milí otcovia! Ísť bez detí na nákup nie je čas pre seba.
Nemocnica Snina
Súťažte o skvelý balíček produktov od dm drogerie markt
Výhercovia súťaží 2024
Všeobecné podmienky súťaží
mary velmi pekne… citala som to aj detom.. pacilo sa im to
Ja mám podobný zážitok. Celý deň som deti vláčila po Bojnickej ZOO a ked sme šli peši domov cez park, len som si povzdychla, že do Prepoštťskej jaskyne pôjdeme až inokedy. A deti začali byť zvedavé … tak som im len povedala, že tam kedysi žil pračlovek.
Syn sa zamyslel a pýta sa: “A dnes tam už nežije?”
Ja mu na to, že praľudia už dávno nežijú. A on to celé zaklincoval radostným výkrikom, že ockov prastrýko predsa ešte žije!
Je to celkom vesele a ta hlaska na konci je ozaj vtipna. Trosku dlhy uvod, alebo trosku hrtke jadro a zaver. Ale inak pohodka:-)
Velmi pekne.
toto je prvy fejton, ma ktorom som sa neusmievala len v duchu, ale tak rehotala, ze az sa na mna prisiel pozriet manzel z vedlajsej izby, ze co sa deje….ta hláška na konci je super:-)