Finito aj s vianocami

Stromček sme zvykli zrušiť na Troch kráľov. Finito aj s vianocami. Prišlo mi to také mrzuté. Nezachránili to ani tie dve salónky, čo sme dostali so sestrami na prídel, akože čo ostalo. Vždy večer v správach nám pripomenuli, že kde my končíme, iní začínajú. A ja som zatúžila byť v tú chvíľu pravoslávna. Aspoň napoly, ako môj rusínsky kamarát Kornel, ktorý slávil s rodičmi vianoce dvojmo.

Aj tie naše, aj tie ich.

Na tie naše dostával darčeky a vtedy sa volal normálne Alexander. Na tie ich vianoce to bolo skôr o rusínskych tradíciách, typickej sviatočnej kuchyni, kde nesmela chýbať máčanka a o viere, v ktorej bol pokrstený tým menej obyčajným menom. Zobrať si ho za muža, to by som nemusela mať onú clivú náladu na Gašpara, Melichara a Baltazára. Ale aj by som si nemusela byť istá, ako sa kedy vlastne volá. Takto som išla na istotu, môj chlap sa vždy volá ako môj chlap a ako bonus, mám v roku vianoc koľko chcem. Teda minimálne na Silvestra máme opakovačku štedrovečerného menu, lebo tam u nich hore na Balogu tak bývalo zvykom.

Škoda len, že darčeky si nedávali tiež dvakrát.

Nuž hej, ono sa tak moderne frázuje, že vianoce nie sú o tom, že je to skôr o tej rodine, ktorá sa stretne za stolom. Niekto vyzdvihuje duchovnú stránku celej veci, ktorá má navrch dokonca aj pred teplom domova. Ja som samozrejme ten barbar, ktorý bude tvrdiť, že každý detail je na vianociach podstatný. Vrátane darčekov, vône medovníkov, rybacej kosti v krku a polnočnej omše, na ktorú prídu aj takí, ktorí v kostole neboli dvadsať rokov. Častokrát si práve farálkovia zvyknú na nich zgustnúť, trochu im v rozohnenej kázni za neúčasť strhnú body, zrejme aby ich navnadili dohnať zameškané. Ale má to skôr za následok ďalších dvadsať rokov absencie. Iba na jednej polnočnej som si nebola istá, či farálkove úvahy nebudú mať vypudzovací efekt práve na tých veriacich, čo drali lavice kostola dennodenne.

Ešte chvíľu počkajme na Ježiša

Kurt Cobain, ako môjho kamaráta kňaza nazývali feťáci z ulice, čo chodili počúvať jeho kázne, totiž “zabil” spôsobom, že by mu aj Rytmus závidel. Vraj čo by sme povedali na to, keby sme takto krásne slávnostne sviatočne nahodení čakali na Ježiša hodinu, dve, tri, štyri, päť, až by sa otvorili na kostole dvere a nejaký bezďák z ulice by nám prišiel zvestovať, že máme na Ježiša ešte chvíľu počkať, lebo sa trochu pozabudol, zakecal pri drogových díleroch a ľahkých dievčinách z ulice…

Neviem, či sa ešte niekto po tom pohoršení dokázal sústrediť na zvyšok jeho preslovu, ale ja som si na tie slová ešte veľakrát spomenula. Najmä v období, keď som sa cítila ako ten najväčší lúzer, ktorý do kostola nepatrí, pre ktorého tam nie je miesto. Keď niekto teraz zdôrazňuje duchovný rozmer vianoc, myslím na to, že aj so mnou by sa Ježiš zakecal, aj kvôli mne by meškal na polnočnú omšu. Je to naozaj hrejivý pocit tam niekde vnútri.

A ešte aj voňavý.

Najradšej by som si celú jedličku nasťahovala do skrine namiesto levanduľových vrecúšok. Chodili by sme s Jankom do nej potajme vyjedať medovníčky. “Výbonné,” pochválil ma, ešte keď ochutnával cesto. Vydýchla som si, lebo vie povedať aj “odponné.” A deti vedia byť niekedy naozaj odporne úprimné. Skúšam sa to od neho znova naučiť, lebo my veľkí ľudia sa stále len na niečo hráme, furt niečo predstierame. Aj to, že darčeky sú nám úplne ľahostajné, a pritom v kútiku duše túžime po celoročnom adventnom kalendári. Každý deň otvoriť oči do krásneho rána. Pohladkať a dať niekomu pusu ako dvere autobusu. Byť s niekým, koho mám rád, kto ma má rád. Vždy, keď rušíme vianočný stromček, dúfam, že sa to vianočné nezruší aj v nás.