Hrdinovia bez metálov

         Také obyčajné škôlkárske ráno.

         Ja som ešte mierne prispatá – nie žeby som tak neskoro vstávala, ale po dvoch hodinách „švungu“ som konečne zmiernila tempo a moje oči mi dávajú pocítiť, ako rady by ešte snívali.

         Drobci mi sedia na lavičkách a s vášnivým nadšením komentujú všetko, čo je v šatni.

         „Mám na skinke cejuzku!“ Kričí radostne Miki a ja sa teším s ním. Tak dlho sme čakali na akokoľvek popletené vetičky a slovka, že mi každá jeho nová veta príde v jeho čerstvých piatich rokoch ako zázrak.

         „Máš zajacika!“ Ukazuje ešte svojmu mladšiemu bráchovi, ktorý  zamyslene pozerá do svojej skrinky – ráno mu nešlo do hlavy, kde sa mu stratili papučky, s ktorými pravidelne chodil do materského centra. A ony ho čakajú tu…

         Od dverí sa na nás usmieva fešácky Ferdo Mravec, väčší, ako moji špunti.

         Chalani sú v očarení a tak sa trošku pohrávame so slovkami a papučami a všetkým dokopy.

         Šimon mi dokonca bosý začne bežať do herne, kým ho so smiechom nezastavím:

         „Nezabudol si na niečo? Šimonko, kde máš papučky – veď ty si bosý!“

         Zasmejeme sa všetci traja a je nám dobre.

         Do šatne vchádza ďalšia mama. Kočka. Tmavé čierne dlhé vlasy, štíhlunká postava, outfit športový, ale nenútený – a veľký, úprimný úsmev na tvári. Popri láskavom prezliekaní svojho synčeka ešte čosi debatuje s druhou mamičkou, očividne jej kamarátkou.

         Díva sa na nich dobre.

         Len po chvíľke spozorniem. Nejako mi niečo nejde do tekvice. Pozriem sa krátko ešte raz za Šimonov chrbát – a oči ma neklamú.

         Táto usmievavá mamička robí všetku obsluhu okolo svojho dieťatka jednou rukou. Druhá ruka v krásnej bielej vetrovke je od lakťa… prázdna.

         Idem zo škôlky, a mlčím. Mlčím ešte aj po ceste do mesta. Mlčím – i keď rozprávam s deťmi – celý deň. A myslím na ňu.

         Toto sú hrdinovia mojich dní – i keď nedostali žiadny prezidentský metál.

         Mať odvahu žiť svoj život naplno a s radosťou a prijať a dávať život ďalej napriek „nejakej chybe“.

         Klaniam sa a ďakujem za lekciu radosti zo života.

foto:sxc.hu