Hry

Neviem čím to je, ale moje deti ma pri stolových hrách vždy vyklepú ako nedeľné rezne. Dokonca aj Krpček ma včera po prvýkrát porazil v pexese. Hry s mojimi deťmi ale milujem v akejkoľvek podobe. Napríklad v sobotu som po celodennom upratovaní odpadla na sedačku a keď sa naše hurikány dožadovali hrania, navrhla som, aby sme sa zahrali, že spíme … a ja budem začínať. Krpček mi nato okamžite šľohol chladiacu masku z očí, vzal svoj meč a plášť a ako Zorro Pomstiteľ oprel meč o hruď vlastného otca a požiadal ho, aby mame ichneť uvalil kávu.

Najlepšie sa mi hrá s Malou, lebo jej hry sú založené na službách zákazníkom. Preto je vždy čašníčkou, lekárkou, kozmetičkou alebo masérkou a ja jej náročnou zákazníčkou. Keď mi však minule ako lekárka, vyzbrojená naozajstnou drevenou paličkou a injekčnou striekačkou prikázala: „Otvorte tlamu, pani pacientka!,“ mala hneď ďalší súrny prípad – od smiechu odpadla Juniorka. Dúfam, že hry na prísnu riaditeľku, alebo zúrivú manažérku Malej napadnú až vtedy, keď budem ako jej podriadená dávno v dôchodku.

Moje mestské deti však prišli o všetky dvorové hry môjho detstva. Prežila som ho na prašiaku, kde sme mali spolu s kamoškami základňu, odkiaľ sme vyrážali na schovky, naháňačky, objavné výpravy, alebo len tak jednoducho pokecať si. Keď si pri tých našich schovkách predstavím, že v snahe neviditeľne prebehnúť k prašiaku zozadu a dať opac opac sme si vždy počkali na prechádzajúci autobus a poza neho sme prebiehali na druhú stranu ulice, naskakuje mi husia koža. A keď si spomeniem, ako sme celú zimu prekorčuľovali na dvorovom klzisku, ktoré pre nás každé ráno polieval náš milý domovník, závidím si svoje vlastné detstvo, aj keď v ňom neboli počítače, angličtina ani klavír. Zato sme sa na dvore učili hrať na gitare a rozširovali svoje zbierky servítok, lakov na nechty a chalanov.

Dnes také dvory už hádam ani neexistujú a keby aj, deťom viac ako schovka za idúcim autobusom hrozí niečo úplne iné.

Hry sa dajú použiť na všeličo. Od upratovania detskej izby v štádiu, keď už autíčka a motorky rozšírili svoj pretekársky okruh po celom byte až do komory a už ani pes nemá kam stúpiť, až po prvú pomoc pri pubertálnych problémoch. Na Juniorku platí hra na: ako to bolo za socíku. Hoci sa tvári, že ju zaujíma predovšetkým spoločenská situácia, je mi jasné, že nenápadne vyzvedá, ako sme riešili zapeklité situácie s frajermi, učiteľkami, zradnými kamarátkami a otravnými rodičmi. Je to výborná hra – Juniorka si pri nej prinajmenšom na pár minút vytiahne z hlavy tie štuple s revúcimi Guns´n Roses a pre zmenu počúva mňa a ja to hodnotím ako mimoriadny výchovný úspech.

Niektoré detské hry máme spoločné a vtedy prichádza moja chvíľa – tu som za múdru a moja rodičovská autorita sa aspoň na chvíľu ocitne v primeranej výške. Vedeli ste napríklad, že populárne pletenie z bužírok – teda zapletanie rôznych vzorov zo Scoobyho šnúrok má pôvod ešte v našom detstve? Najväčšie frajerky boli spolužiačky, ktoré dokázali pliesť až z dvanástich farieb, mne sa to podarilo len zo štyroch, ale aj to moje baby mimoriadne ocenili.

Ak neviete ako na to, tu je perfektný návod, ale deťom ho neukazujte, rýchlo by vás predbehli.

Priznám sa, hrám sa aj ja. Najradšej na počítači, ak ma k nemu teda deti pustia. A keďže viem, že toto milovali v detstve úplne všetci, zapukajte si aj vy. Odporúčam maniacky mód, a potom refrešovať igelit až dovtedy, kým sa nevyhráte do sýtosti.

A vaše deti ocenia chvíľku, keď im dáte pokoj s vychovávaním a ony sa budú môcť konečne pohrať tiež.

Lexi.