Jedna moja známa tam spoza rohu bratislavského dostala peknú otázočku od svojho synátora.
Že čo je to ten mail, na ktorý furt chodí, že či je to nejaká on-line hra.
Vraj nevedela odpovedať.
Trošku zábavy, prosím
Tak ja by som sa veru nerozpakovala. Netvárim sa, že jediné, čím žijem, sú len materské pocity, silné ako jeleň v ruji a že bez nich ani nedýcham, nemyslím, necítim a inak sa neprejavujem.
Mám rada naše deti. Všetky. Nemenila by som. V žiadnej mene, v žiadnom čase. Len objektívne vzaté, nielen pre svoju psychohygienu alebo ako sa to pekne odborne povie, potrebujem aj ja nejakú tú hračku, o to viac, ak sa bacily mutujú vedomé si, že budúca nositeľka Nobelovej ceny za chémiu či biológiu (prepáčte, ešte si nevybrala) má ďaleko nielen k špičkovému laboratóriu, ale aj k maturite.
Chcela by som vidieť matku spolutrpiteľku na onej m dovolenke – do múzea s ňou! – ktorá sa celkom nezištne postaví do nepretržitej zmeny, do 24-hodinovej šichty, ako ja píšem do všetkých školských dotazníkov v pravde nielen kvôli čistému svedomiu, žeby nemala vlastných potrieb. Teda, ak vylúčime tie nakladacie a vylučovacie, čo prosím, býva tiež niekedy problém. (Inak, občas snívam mať na WC zdnu tie klasické kľučky na vytesnenie návštevníkov zvonku, neviete, kde predávajú?)
Nuž, ja tiež potrebujem úlet a nemyslím, že som v tomto nejaký exot. A nie som ani náročná. Nepotrebujem hneď zhurta vidieť Aidu v najnovšom prevedení s posledným talianskym barytónom, aj keď by iná kultúra ako ťahanice sa o hračky celkom prospela.
Mne stačí vedieť, že ten exemplár, ktorý je tiež napísaný na rodnom liste našich detí, má toľko guráže a svedomia, že mi nechá tú hodinku-dve len tak nič nerobiť, čítenkať, bavenkať, ako sa mi zažiada. Ani len novú róbu, čo som nad ňou včera híkala na handmade všeličom webe vo výške nad sumou mojej materskej žobračenky by som nechcela.
Reál krutý, virtuál?
No ale povedzte, kolegyne, kam sa vôbec môže človek tak utrhnúť? Všetky sme obesené na dojčení, chovaní, uspávaní, liečení, a ešte aj tá cukráreň, kam by sa nám chcelo doplniť energiu, má záverečnú skôr, ako padnú konečne viečka špuntovi definitívne. Predstava, že by som sa teraz mala obliecť, učlovečiť a ísť je rovnako blbá ako to, že ísť tam s drobcom, keď sa mi žiada byť na chvíľu sama a v tichu.
Neostáva nič iné, len vybaliť doma hodinu pred polnocou ten veterník na papierovej tácke, olízať aj papier a bez lyžičky ho ohrýzať nad realitou, ktorá nás trochu vytrhne von z toho nášho klišé plienkovo-kašičkového. Čo na tom, že je ďaleko a že to nikdy nebude?
Stačí tak málo: len ten virtuálny piesoček na hranie, kde všetky naše podvedomé, nevedomé a bezvedomé túžby aspoň na chvíľu ožijú tak, že začneme v sebe registrovať niečo viac, ako multifunkčnú hyperlacnú pracovnú silu v poňatí nášho štátu dovoľujúcu si venovať sa deťom.
Niekedy je závislosť na týchto pieskoch tak silná, až poniektoré – zrejme podľa štádia vyšinutosti z materskej služby – majú na háku, aký grád a spád na ich psyché ten piesok jedno akej farby či mena má. Och, čižmy vo výpredaji, šaty, do ktorých sa nezmestím ani cez horné, dolné ani centové, nieto eurové, parametre, ale farba by sekla!
Nekonečný facebook, kde riešime ideálny sirup od kašľa kamoškinej dcéry kdesi 200 km mimo s takým nadhľadom, ako by sme pred týždňom nevypotili skoro krv, aby sme toho istého zbavili nášho potomka.
No a hlavne: briskné postrehy ku všetkému, čo je verejné! Nie, matky nemajú v hlave seno a všetci prezidentskí kandidáti od prvého až po toho posledného by si mali pred kandidatúrou povinne prečítať, čo si o nich táto sociálne izolovaná skupina myslí. Možno by to niektorým potom doplo, že im preplo.
Ešte sú tu maily, chat či skype. Nedočkavo čakám, či je s kým, aspoň na chvíľku. Kec len tak, s niekým mimo tejto pamperskovej reality, o niečom inom, ako o tom, čo mám za chrbtom (neobzerajte sa na tú horu žehlenia, pani Lótová). Ako dobre to padne a ako to peňaženku až tak veľmi, ako účet mobilného operátora, nebolí.
Nech žije virtuálna realita, záchrana matiek na materskej! A tebe, Mária, odkazujem: Povedz spokojne svojmu synátorovi, že sa hráš. Na tom maili. Aby si cítila, že si aj človek, nielen mama.
Aspoň ja to cítim tak.
Mária Kohutiarová
(8 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...
Hviezdoslavov Kubín 2025. Básničky a texty podľa ročníkov
Úlohy pre deti do adventného kalendáru (42 nápadov)
60 aktivít pre deti na celý advent až do Vianoc
Adventný kalendár pre unavené mamy
Magnézium v tehotenstve. Naozaj pomáha?
Takmer pol milióna svetiel žiari vo svetelných parkoch v Komárne, Banskej Bystrici a Košiciach
Výhercovia súťaží 2024
Všeobecné podmienky súťaží
Mhmm, ked k nam pride starka, vacsinou je to v case, ked dieta spi a ja som vtedy pri PC – uz parkrat povedala, ze je to strasny zrut casu a preco si radsej neoddychnem…Suhlasim s nou, ale aj tak ho vacsinou zapnem
Ďakujem, že viem, že nie som takáto len ja. Krpci (3 a 1) spia a ja mám svoju hodinku oddychu.
Dakujem Maria, ako by som citala o sebe. Tiez mi manzel povie vecer, ked uz som uplne utahana, ze ved chod si niekam von… no a to ja radsej zapichnem nos do mojich ” mamickovskych hier”
nechapem o čom je tento clanok. plny tazko uchopitelnych viet, dlhych a zamotanych. vyjadrovaci slovnik – no hroza.
a obsahovo? to ma mat aku hodnotu?