Hyperaktívne deti, retardovaní rodičia

Ľudevít Štúr, ani jeho sexi fúzky, by sa dnes nemali na ľúbozvučnú nôtu jazyka slovenského, v dnešných časoch používaného. Aj ten podlieha módnym trendom, a teda, čo sa nosilo minulú jeseň, tohtoročnú bude trápne.

Napríklad taký Rytmus, podľa ktorého skloňujú päťročné deti na pieskovisku onen známy bonmot: “Si zabil!”

Komu by sa ten priznal, že kedysi v meruôsmom roku, keď na hrudi nosil céčka miesto zlatých kanalizačných poklopov, vychádzalo mu z úst zhruba toto: “No to je ale gól!” Alebo “A čo mám predpažiť?” na otázku, či vie, že Darinka Rolincová príde spievať na vianočnú besiedku do vedľajšej dediny.

Mení sa, samozrejme, aj slovník rodičovskej komunity.

Ktože by dnes povedal na svoje dieťa, že je bystré? Je nadpriemerne inteligentné. Nie prívlastok výchovný, ale edukatívny má pecky. A či je slovo kojenie príliš české, naproti slovenskému dojčeniu, nikoho netrápi, lebo ide o to, správne rozbehnúť laktáciu.

Že deti v minulosti viac alebo menej grckali? Nuž, dnes majú reflux. Ani brušká ich nemôžu štípať, chúďatká, kosí ich kolika. Už zapadlo do praveku označovať trochu viac pohyblivejšie dieťa ako akčné, lebo na to existuje oveľa priliehavejší pojem:

Je hyperaktívne!

Áno, je to brutálne vychytaný módny hit. Kto nemá doma hyperaktívneho jedinca, nech nejde do lesa, ani do guličkárne v Auparku.

Čosi vie o tom aj babka, ktorá venčí vnučku na ihrisku, na lavičke ako zátišie položený bulvár. Babi by už aj rada zhliadla posledného Kollárovho potomka, ale pri maličkej nemá šancu. Až keď budú v ústrety pripravovanému obedu na noviny padať krumplové šupy.

Je z toho nervózna. Z nej je nervózna. „Musíš furt niečo vymýšľať?“ kričí za vnučkou. A smerom ku mne sa zavzdušňuje: “Chvíľu si neposedím, lieta raz sem, raz tam. Hyperaktívna je!” chrčí pod preliezkou.

“To ako ten váš, čo?”

diagnostikuje na diaľku aj môjho syna. Áno, áno. Hoci sa modlíme každý večer k svätej Kunigunde, nie a nie ho prinútiť, aby sa vedel hrať hodiny v kúte s vlastnými ručičkami. A keď sa dohrá, aby ich pekne uložil, kam patria: za chrbát.

Potom, aby si ľahol na teplý prípecok a zotrval tam v kóme až do jari, kým bulvár vystriehne ďalšie dieťa, ktoré by si podľa multiotecka zaslúžilo vlastnú matku. Ale len ak bude hyperaktívne, inak od takého nepodarku ruky preč!

Vymyslime potomkovi diagnózu, je to moderné!

Medzi nami dievčatami, čudujem sa každému, kto sa týmto slovom prehreší na vlastnom potomkovi, len tak, lebo je to módny shit.

Odhliadnuc od toho, že je to naozaj diagnóza a patrí iba psycho-titulovaným ľuďom ju vysloviť, jediné, čo tým okoliu naznačíme, je fakt, že sme staré mrciny, páprdovia, teplákové Gity, ktoré sa nevládzu vláčiť za vlastným deckom. Že sme retardovaní rodičia, z francúzštiny: spomalení, ktorí by si radšej špárali v nose nad Novým časom.

Preto sa týmto slovným zvratom vyhýbam podobne, ako iným zvratkám. Len tak z princípu. Z lásky k Ľudevítovi Štúrovi.

(99 hlasov, priemerne: 4,60 z 5)

Loading...