Spolu? Nejde to
Naše idealistické predstavy o fungujúcom kvartete dve matky a dve deti v kočíku boli upratané rýchlo pod koberec.
Realita bola a je úplne iná, a nie je to o nás.
Veď: tvoje vstávajú o deviatej ráno a kdesi pred pol desiatou sa dostávate k raňajkám. To ja mám od ranných zôr čajsi okolo šiestej už kŕče v nohách a zdarne uspávam. (A zaspávam spolu s drobcom.)
A tak to išlo celý deň: my hore, vy spíte. My odchádzame von, vy sa kŕmite. My sa kŕmime, vy ste práve prišli z prechádzky.
Nedalo sa už ani baviť o jedení. Jedli ste biedne na rozdiel od mojich žralokov a kým ja som počítala stravu na bežné kilogramy denne, tak ty si bola vďačná aj za tie miligramy.
Nehovoriac o chutiach. To nie a to eee, to mu nedávam a to má ešte čas. A tak sme sa aj po telefóne, kým nás to ešte držalo, povadili.
Detto bolo kakanie, prvé sedenie (no a čo, už som ho tam strčila a musí sedieť, kým ja som zízala na tú moju dážďovečku, čo sa mi šťastne plazila pri nohách…), rozprávanie, chodenie, obliekanie… a…