Keď mám besné dni

Bolo iba desať hodín doobeda, pre niekoho ráno, pre mňa skoro polnoc. Chlapci vstali ešte za tmy, ako zvyknú, keď s nimi spím u mojich rodičov. Nepomohli ani tri deky, ktorými som zabednila okná, petržalský svetelný smog je smrrrrť.

Keď starší syn chrapľavým hláskom a la Drupi do mňa zhučal “Dosť spinkania,” z polohy ležmo som rovno predpažila. Vďakabohu za inkontinečné podložky, lebo by cvrklo aj silnejším povahám.

Masívne útoky na prvú signálnu tým len začínali. Do pol hodiny som lietala na plafóne, netušiac, čo si počať s potomstvom a čo so sebou.

Doma je doma

Keď sme doma na ostrove, je to jednoduché. Zotriem v úvode dňa každému škamru z oka, do ruky chleba, na nohy gumáky, otvorím dvere dokorán, vypustím džina z fľaše a vybavené. Je pokoj.

Vytrhnúť ich z tej divočiny a ohraničiť im životný priestor na pár panelákových metrov štvorcových, je čistá psychóza. Od piatej rána ich priebežne zľahka sundávam dole z okien alebo zo sieťok proti hmyzu, zoškrabujem z radiátorov, po ktorých šplhajú za svojim cieľom.

Divočina ako divočina

Drvivú väčšinu času u starých rodičov iba neúspešne manažujem decibely mojich malých zlosynov. Mám pocit, že tie deti hulákajú aj pri dýchaní. Nevedia zo seba chrliť zvuky inak, ako kadenciou samopalu vzor 58.

“A dokedy ste na návšteve?” padla od susedy básnická otázka, ako na just sa nám stretli cesty, keď som tú svoju chásku premilenú cukovala preč z bytu, ďaleko od mínového pola. Len som sklopila oči, uši, aj chvost.

Rýchlo von

Vonku bolo hnusne, niečo na ten štýl, že pršalo, zmokol, prechladol, zdochol. Ale chlapčiatka, ako obyčajne, dávali mi na vedomie, že zdržia aj nukleárnu vojnu, len ja som ledva nohami prepletala. Aj by som sa rozplakala, keby to nebola energia navyše. Cukor bol padnutý, chcelo to kofeín.

Kofeín, ideálne intravenózne.

A tam uprostred chujavice, kde sa vzala, tu sa vzala, cukráreň, a že s detským kútikom. Popohnala som to dnu, jednou rukou zobliekajúc jedného, druhou druhého a treťou samu seba.

Sekunda zaváhania, či si zložiť čiapku z tej žumpy, čo to bývavali moje vlasy, keď som sa ešte zvykla napríklad aj sprchovať. Dať dole bundu? Lebo veď tričko pod ňou čistý humus: zagrcané, prepotené, nesúce dôkazné bremeno o tom, že ako matka tieto dni nezvládam život, som tak celkovo neschopná a nepoužiteľná na právne úkony.

Čert to ber. Aj všetky kvicky na tričku z nedeľného obeda.

Vystrnadila som chlapcov medzi ostatné deti na koberec, majúc taký neblahý pocit, že ma ktosi čosi šmýruje. Stretli sa nám pohľady.

V detskom kútiku na gauči hoveli si dve ženy. Jedna bola cez kopírku Sisa Chorche Lelkeš, Tá druhá tiež vyzerala, že manžel má keš, aj platobných kariet niekoľko. Fúkaná, želé na nechtoch, ihličkové čižmičky. Osí pás, tri deti cisárskym rezom.

“Ráno som stihla vyprať dve práčky,” povedala Sisa Tej druhej. “A perieš s tými guličkami? Mne sa zdá, že prášok je lepší,” povedala Tá druhá. Žeby mi tým chceli niečo povedať?

Dve decky, štyri decky

Plodne sa vyvíjajúcu debatu prerušila čašníčka, ktorá postavila pred dámy dva poháre bieleho. Prázdne dva poháre z ich stola obratom zobrala. Desať hodín ráno, štyri decky bieleho v krvi. To sa to niekomu perie. Lieh vraj vyčistí aj najhoršie škvrny.

Dala som si kávu, medový krémeš a jahody so šľahačkou. Cukor zabral, kofeín tiež. Mohli sme sa vrátiť do bytu na mínové pole. A v čom periete vy, keď máte besné dni?

(52 hlasov, priemerne: 4,80 z 5)

Loading...