Po rokoch si aj v našom manželstve našla stabilné miesto strašná manželská kríza. Ani sme si nevšimli, kedy to začalo, no výsledok je jednoznačný: muž – podnikateľ z postele rovno do práce a z práce rovno do postele, financie, auto i čas si spravuje podľa vlastného uváženia.
Ja po skončení RD ráno vychystám deti do školy a do škôlky, behom na autobus a do práce, zniesť všetky vrtochy svojho zamestnávateľa, z práce behom domov k deťom, do domácnosti … a napokon si polomŕtva líham do postele a márne čakám, že manžel príde domov skôr, než zaspím a že konečne neodíde spať na gauč do obývačky.
Od narodenia prvého som na všetko sama
Ako sme bezdetní všetko robili spoločne, tak mám od narodenia prvého dieťaťa pocit, že som na všetko sama.
Sama som po nociach vstávala k bábätku, lebo muž musí byť do práce vyspatý, sama som kočíkovala, chodila na nákupy, udržiavala domácnosť, sledovala prvé krôčiky prvorodeného, počúvala prvé riekanky, utekala za bicyklíkom bez pomocných koliesok… vypiplala i druhé dieťatko, lebo muž nás živí a musí byť v práci fit.
Nikdy nestihol prísť z práce včas, aby sa mohol s deťmi pred spaním pohrať, pozhovárať, zobrať ich na prechádzku. Stále som na ne bola sama. Až keď začal podnikať a ja som mu v rámci svojich možností pomáhala, mali sme trochu viac času aj jeden na druhého i na deti spoločne. Konečne sme boli opäť spolu a zrazu sme videli väčšinu negatívnych vlastností toho druhého.
Asi budem zbytočne písať, že som cítila nespravodlivosť z rozdelenia aktivít a prác. V podstate som chodila do práce, no zostali mi všetky dovtedajšie povinnosti voči deťom i domácnosti. Toľko v stručnosti z toho, čo mi na manželovi začalo prekážať.
V dôsledku stereotypu a vyčerpanosti som sa stala nervózna a fakt ma rozladila každá aj nepodstatná maličkosť. Manžel stratil všetky ilúzie o príťažlivej partnerke a milujúcej starostlivej matke a tak sa na mňa začal aj dívať.
Obaja sme nezvládli prerozdelenie úloh. Lenivec, ktorý si chodí oddychovať do práce, musí pod jednou strechou existovať s neurotičkou, ktorá stále niekoho diriguje a nanucuje svoju vôľu. Dvaja chudáci, ktorí vidia všetky chyby druhých, len tie svoje nie.
Všetko čo človek robí, robí s dobrým úmyslom
Všetko, čo človek robí, robí s dobrým úmyslom a s vierou v pozitívny výsledok v prospech svojich blízkych. A tak som behala za deťmi a snažila som sa udržať poriadok a čistotu v domácnosti. Každý rodič s malým dieťatkom isto vie, o akej sizyfovskej práci píšem.
Okrem toho som sa snažila dbať na fyzický aj intelektuálny rozvoj oboch detí, snažila som sa dodržiavať princípy zdravej životosprávy, brať ohľad na ekológiu prostredia a neplytvať potravinami a energiou, lebo inde na svete ľudia hladujú a umierajú na chudobu… Ani som si nevšimla, kedy sa zo mňa stal taký cvok!
Samozrejme, deti vôbec nechápali, prečo ma do nepríčetnosti rozčúli pár kvapiek vyliateho mlieka na podlahe – lebo som práve odložila handru a podlaha ešte nestihla vyschnúť, čo som ju umyla.
Deti chceli byť samostatné a nechceli ma zaťažovať takou banalitou ako naliať mlieko do hrnčeka. No, stalo sa, trochu vyliali na zem. Ušetrili ma síce nalievania mlieka, no zároveň mi opäť vtlačili handru do rúk, aby som to poriadne utrela. Podľa nich nič, podľa mňa zbytočný výdaj energie a zas o pár sekúnd oddychu menej – moje nervy!
Deti vnímajú svet inak
Deti vnímajú svet inak, majú vlastné starosti – (ako písala Mária v jednom článku, aby bola po pondelku opäť sobota :)) a vôbec nerozumejú, prečo sa dospelí tak rýchlo nazlostia kvôli zablateným botaskám či potrhaným nohaviciam.
Kým sú malé, nepoznajú vzťahy medzi prácou, peniazmi a potrebami. Veď ak nemáme peniaze, stačí zájsť do obchodu a teta nám z pokladne dá a ešte pribalí aj plný košík nákupu. A ak sa už nedá tak, vyberieme peniaze z bankomatu.
Žiaľ, bez peňazí sa žiť nedá a za milý úsmev v obchode nenakúpim. Preto ma strašne vytáčalo, keď deti niečo zničili, keď som musela x-krát opakovať rôzne (väčšinou upratovacie) činnosti a mrhať tak energiou.
Neuznávam fyzické tresty (podľa mňa je to zlyhanie rodičovskej výchovy), ale keď už neviem ako ďalej, kričím. Strašne kričím (a aj sa za to hanbím). Deti obyčajne nechápu, prečo kričím a čím viac kričím, tým menej chápu. Časom si zvykli, že môj krik im nijako neublíži. Ja zo seba krikom dostanem svoju momentálnu zlosť.
Keď sa utíšim, cítim sa ako blbec a vôbec by som sa nečudovala, keby ma moje deti vysmiali. Našťastie, neviem sa dlho hnevať a tiež nemám problém svoje zlyhanie priznať. Deti sú z toho zmätené a nevedia, ako sa majú tváriť. Vtedy za nimi pokojne prídem a snažím sa im aspoň trošku objasniť, čo a prečo ma nahnevalo.
Ospravedlním sa im za svoje nervy, pritúlim si ich, pohladím, vybozkávam … a fungujeme normálne ďalej. Ja viem, že nerobia zle naschvál a dúfam, že ma nebudú mať za takého blázna, ako sa v skutočnosti cítim.
A tak si žijeme v začarovanom kruhu
A tak si žijeme v začarovanom kruhu: ja som nervózna zo svojho muža, ktorý nič nerobí, len zarába (a úžitok nevidno, lebo si ho užíva sám) a stále sa mi vyhýba, on je nervózny zo mňa (lebo som nervózna) a tak sa radšej venuje práci, aby bol so mnou čo najmenej – aj na úkor svojho vzťahu s deťmi.
Možno, ak si k sebe nenájdeme opäť cestu a v sebe niekdajšiu lásku, sa raz dočkáme aj toho, že sa naše deti zbalia a odídu z domu celé šťastné, že nemusia trpieť spoločnosť rodičov – bláznov zahľadených do seba.
Vykričala som svoj žiaľ do sveta, no tento raz nemám koho objať a vybozkávať – deti už spia a muža niet doma. Opäť si ľahnem do postele sama a budem dúfať, že muž sa konečne vyspí v spálni, kým ma nezobudí zvuk rozkladania gauča v obývačke.
(77 hlasov, priemerne: 4,70 z 5)
Loading...
Hviezdoslavov Kubín 2025. Básničky a texty podľa ročníkov
Vianočné vinše
Milí otcovia! Ísť bez detí na nákup nie je čas pre seba.
Vyhrajte Retrohranie. Vyše 200 hier nášho detstva.
Jedálniček dojčiacej šestonedieľky
Alisa bojuje s rakovinou a jej rodina aj o strechu nad hlavou
Súťažte o skvelý balíček produktov od dm drogerie markt
Výhercovia súťaží 2024
Všeobecné podmienky súťaží
Vela z toho clanku som zazila, vela myslienok je podobnych tym mojim…
Ahoj, nám pomohol víkendový manželský kurz a potom manzelske vecery. Láska lepšia ako na začiatku. Čakáme 3.
Zaujimalo by ma, ci sa tvoj zivot po roku zmenil, (od clanku) , ci ste to vyriesili.
aj ja zijem takyto zivot ako ste pisali na zaciatku. videla som v tom seba. snazim sadrzatrodinu kvoli detom,aj sa nerozpravame viac ako 5dni,aj ja mu pokusam odpustit jeho peslap. tolko som pre neho spravila a onje stale rovnaky. sme spolu uz osem rokov a ziadna zmena k lepsiemu. prestava ma to vsetko bavit. neviem ako dalej.
doma nemam z neho ziadnu pomoc, vsetkomu treba povedat co urobit, detom sa nevenuje z prace, namiesto spolocneho vykendu ma on gaucovy den a 2vina- zatial ja cakam kedy sa prejdeme spolu domesta, kazde jedlo mu treba servirovat, rano si nedokaze nachystat ranajky sam. A teraz co mam vidiet dobre nanom? zenas zivi? keby som mala moznost pracovat, co nemam pri 3rocnej dcerke co ju neprijali do skolky., tak som neni tak zavosla od jeho penazi..
odpustit,? tisickrat som mu dala sancu aby sa polepsil a ukazal svoje dobre ja. vydrzalo mu to 3dni, potom bol zase rovnaky grobian.uz spolu aninespavame v manzelkej posteli. ja s detmi v posteli on na gauci. On nechape ze aj z domacich prac, z deti a stereotypu je clovek unaveny a nedokazem mat vzdy rovnake chute na sex ako on.Vie mi niekto poradit co mam robit? ci mam estesancu zotrvat alebo odist.vdaka
Daj mu precitat tento clanok a povedz mu ako sa citis. Ospravedln sa za svoj diel viny a popros ho o odpustenie. Mozno sa ti on neosravedlni naspat hned, ale casom to snad pride. Ocen kazdu malickost ktoru pre vas spravi, aby opat nadobudol pocit, ze je doma potrebny. Hovor o nom pred detmi s uctou a ako by bol s vami.
Spis si veci, ktore mas na nom rada, za co si ho vazis a kazdy den si ich opakuj. Ver ze ked sa zacnes nanho pozerat pozitivne, zmeni sa aj on.
Aj moj manzel je v praci od rana do vecera, casto uz deti spia ked pride domov, alebo sa uz spat prave ukladaju.
No aj ked nie je doma, je nasou sucastou, vsetko co sa nam cez den podari ockovi fotime alebo robime vystavky….
Dakujem mu za kazdu drobnost ktoru spravi, ci uz mi donesie nakup alebo ulozi deti alebo mi nachysta veceru. On naopak casto dakuje mne za to, ze domacnost funguje.
Ked som bola v novembri s tretim babom v porodnici, mal na starosti k praci este aj dve starsie deti a domacnost. Zvladol to, ale videla som na nom, ze ho to stalo neskutocne vela sil. Bola som nanho hrda a stale aj som.
Travime spolu malo casu, ale naucili sme sa vyuzivat ho na maximum – ukradat si aj sekundy na vzajomny dotyk, slovo, usmev, pohlad.
Zial, doba kedy otcovia boli o tretej z fabriky doma je uz za nami a myslim, ze uz sa ani nevrati. Nie je to vsak dovod aby sme si ruinovali rodiny. To ci vztah vydrzi je vecou vas dvoch. Nikto a nic ine zodpovednost za vas vztah nenesie.
Drzim palce k vyrieseniu situacie
nevidím iné východisko, len ho chytiť za košeľu posadiť do kuchyne a povedať mu všetko čo máš na srdci,, čo ťa trápi, čo ťa bolí tak neskutočne. Slzy sa mi tisli do očí, keď som si predstavila ako sa cítiš, že si zostala sama. Žena=matka celým srdcom sa im oddáme a oni si žijú svojim životom… Nechápu to tak ako my, že síce nás napĺňa byť matkami, ale chceme byť aj manželkami, a tiež potrebujeme cítiť, že nás manžel miluje. Ale keď je to tak, že príde len večer aby sa vyspal, o čom je to manželstvo. Treba mu dať jasne najavo, čo chceš a čo potrebuješ.. a nemysli si, že si jediná, ktorá je nervózna, ktorej často zlyhávajú nervy. Ja si tiež veľa krát myslím, že skončím niekde na psych. lebo mám pocit, že mojim deťom stále dookola vysvetľovať prečo to a tamto od nich chcem… Tiež nakričím (ale veľa krát to ináč nejde, lebo len to zaberie), a to už vedia, že keď sa to stane, to už je hranica. Ale čo z toho, že o polhodinu zasa je to také isté. Držím palce, nech táto kríza pominie anech je len smutnou spomienkou..
Vezmi si perinu a vojdi do obyvačky. Nesvieť, nič nehovor, neodpovedaj len si ľahni k manželovi na gauč a spi. možno o týždeň už nebudeš počuť roztahovanie gauča a postupne si k sebe cestu najdete. drzim palce
Dufat v zmenu nestaci. Takto zijete v negativnom bloku, co sa odraza na tvojom zdravi. Navyse, zivot ti stoji-tvoj progres je momentalne velka nula, vsetka energia ide do ciernej diery. Kricis, ale nikto ta nepocuje. Predsa vies, ze kricat na deti nic nezmeni. Vyskusaj co ti tu zeny radia priblizit sa k nemu, a ked nepomoze zacni problem riesit trocha viac otvorene. Najlepsie, porad sa s psychologom.
Držím vám palce a pomodlím sa za Vás!
Preco nezijes svoj zivot a nedas to vsetkym najavo? Alebo si z tych zien, co bez muza ani na krok nejdu nikde?
dada, myslím že tento príbeh nie je žití vlastného života, ale o láske k manželovi a svojej rodine, takže ak sa žena cez deň stretáva s kamoškami a večer sa zbalí a ide von, manžel jej prestane chýbať?!?
Mám pocit, že si to asi ani nečítala, pretože ak budú existovať dvaja vedľa seba a nie spolu, tak rodinu nemusia ani tvoriť…
Aj ja som sa takto cítila… Manžel podnikateľ, very busy človek s vlastným svetom, koníčkami a obchodnými priateľmi, ja mamina dvoch nádherných, ale náročných detí (6,5r. prváčka a 1,5 r. chalanisko). Naša najhoršia rodinná kríza trvala 8 veľmi ťažkých mesiacov, kedy som už žila iba s deťmi v detskej izbe, odpovedala len na najnutnejšie otázky a pri každej aj malej zmienke “čo Ti zase je?!” plakala a kričala, že ja už končím a takto žiť nebudem. Každý rozhovor som ukončila vetou “tak sa už konečne odsťahuj, keď ti tu nič nie je dobré”. Manžel nakoniec tie moje výkriky pochopil, tak ako boli myslené… Ľúbim Ťa, je mi ťažko, mám toho veľa a mám pocit, že už ma neľúbiš!!! Asi treba vydržať a pokúsiť sa porozprávať, totiž chlapi naozaj nevedia čítať z očí a ani medzi riadkami /tak je im to jednoduchšie/. Možno len čakajú na ten prvý krok, aby sa mohli aj oni porozprávať, tak žensky o svojich obavách.
Je mi ľúto, že musíte prežívať tieto ťažké chvíle a pevne verím, že sa to časom zlepší…takéto chvíle k manželstvu patria, sú každodennou súčasťou života a ak manželia vyjdú z tejto skúšky víťazne, tak bude všetko lepšie, uvidíte…len sa neprestávajte snažiť a nikdy sa nevzdávajte