Knedlo, vepřo, zelo

Aj pre našu famíliu platí klasická schéma – tato (hlava), mama (krk), deti (konfederácia odborových zväzov). A všetko funguje, ako to len vydá. Tuším sa tomu vraví synergický efekt, keď dokážu jednotlivé prvky za spolupôsobenia vyprodukovať viac, akoby sa im podarilo každému zvlášť. Skrátka, viac hláv, viac kapusty. Alebo pre lepšiu ilustráciu: spolu sme ako také vepřo-knedlo-zelo, ale jeden bez druhého sme len „zelo“ (aj keď ja osobne som to knedlo, pre veľkú lásku k pasívnemu športovaniu).

Čo by si napríklad môj tato počal bez mamy? S istotou viem, že nič by nepočal. Počať môžu iba ženy a muži si môžu pri tom buď lepšie alebo horšie počínať. V tom je aspoň otec kráľom sebareflexie. Často zvykne mať z toho až orosené oči, keď sa díva na nebesia a sťažuje si na svoj kríž (štyri ženské na krku). V rámci tejto zbožnosti by mohol býval ísť aj za farárka. Lenže mama vtedy nedostala devízový prísľub či čo, a tak namiesto do Kanady, mohla sa prejsť akurát tak do Kaplny, čo spôsobilo, že ani tato nešiel do seminára, ale do semišu, či z čoho mal tie svadobné topánky, a už bola ruka v rukáve, resp. „vepřo-zelo“ na svete.

Keď sa nad tým zamyslíme, ide už o celkom sebestačné jedlo, či priam ideálny stav, keď je niekto oduševnený zástanca delenej stravy. Jednoducho povedané, mama a tato sú tím, ktorý si poradí aj bez „knedla.“ My deti sme len príloha (či obloha?). Naozaj niekedy pochybujem, načo sme im, keď sa dokážu smiať o 3.30 ráno na celý byt len za to, že oco už slabšie vidí, a tak budík pretočil o pár hodín skôr už druhýkrát v priebehu týždňa. Ešte aj to chceli hodiť na nás, že im to robíme naschvál v rámci nejakej pomsty. Ako hovorca odborov/knedlí môžem čestne prehlásiť, že k takémuto krajnému bojovému prostriedku by sme sa nikdy neodhodlali, aj keď sme už skúšali všelijaké záludnosti. Dokonca uzrel svetlo sveta aj odborový sesterský obežník, v ktorom sme bulvárnym spôsobom ohovárali „vepřo-zelo“ vo virtuálnom priestore a ich názory na chod domácnosti. Chceli sme sa týmto spôsobom zjednotiť, lebo nám došlo, že rozdelené ako Svätoplukove prúty proti nim nič nezmôžeme.

Napríklad ústredným mottom obežníka č. 1 bolo heslo: „ nie je dôležité niečo robiť, ale byť pri tom videný aspoň jedným rodičom.“ V rámci mejlov, ktoré sme si posielali obdeň, sme riešili rôzne stratégie, rozdeľovali si úlohy a všelijako sa povzbudzovali, hoci na bleskovú vojnu mamy+taty sme nemali.

Žiaľ, ako to už pri týchto spolkoch, ktoré nemajú pevný základ, býva, posledný sesterský obežník v histórii bol namierený do vlastných radov, čiže aj túto zákopovú vojnu vyhrali mama+tato. Našou jedinou istotou tak vždy bude len to, že „knedlo-vepřo- zelo“ je existenčne závislé od všetkých troch ingrediencií.

Tento článok súťaží v projekte FEJTÓN RODINKA.SK 2007

(1 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...