List mojim deťom

Keby som vás mohla takto vidieť tak o dvadsať rokov.

Teba, Petrík, ako bežíš do môjho roztvoreného náručia, keď som od Teba trošku ďalej na chodníku, zodvihnem Ťa do výšky a točím dookola,

Teba, Danielka, ako hýbeš od radosti nožičkami, keď Ťa rozbalím, Tvoje telíčko sa otáča na každú stranu, skrúcaš nožičky, zohýnaš ich a vystieraš, zakúšaš voľnosť a vyjadruješ tak radosť z pohybu,

Teba, Petrík, ako vystupuješ stupienok po stupienku po rebrinách v detskej izbe, až Ti zostanú len moje ruky, ak sa chceš dostať úplne na vrchný schodík, kde sa už nemáš čoho zachytiť, a tak stojíš chvíľu opretý o stenu a potom sa so širokým úsmevom hodíš dolu a ani na chvíľočku nezapochybuješ, či ťa zachytím,

Teba, Danielka, ako spozornieš, otvoríš doširoka očká, zodvihneš obočie, celá znehybnieš, tak sa sústredíš, keď sa Ti prihováram a potom sa mi snažíš celým telíčkom odpovedať, otváraš pusinku a vydávaš prvé „áááá“,

Teba, Petrík, ako chodíš s Tvojim spacím vakom – váčikom po byte, prštek v puse, nožičky div že sa nezapletú do jeho spodného okraja a potom zaspávaš, najprv sa chceš ešte štekliť a smiať, hovoríš „ťap, ťap…“ a ja pokračujem „ťapušky…“ a vieš, že Ťa pri „hruškách“ pošteklím po pazúškou,

Teba, Danielka, ako sa učíš prvým kontaktom s naším svetom a žmurkáš, keď sa niekto náhle priblíži, keď niečo buchne, otváraš a zatváraš viečka, Ty moja malá princezná na hrášku,

Teba, Petrík, ako kričíš „piše“ – (piť chcem) – áčiš (váčik) – znie to ako hašiš, hači (to akože si mám sadnúť),

Teba, Danielka, ako plačeš, keď sa zľakneš (keď niečo veľmi silno buchne alebo pri Tebe niečo spadne), alebo keď Ti zabehne pri papaní, rozplačeš sa s takým krikom, že mi je až ľúto,

Teba, Petrík, ako tancuješ „kolo, kolo mlynské“ a spievaš „ááá“ alebo si vymýšľaš svoje slová do vlastnej melódie.

Ako mi voniate, milí moji!

Tvoja nežná hlavička s jemnými vláskami, Danielka, dýchaš ako taký ježko a keď Ťa hladím po tváričke, zatváraš očká ako malé mačiatko.

Petrík, Ty môj rozumný a dobrý chlapček, síce vkuse rečníš (až ma hlava z Teba bolí) a stále sa kontaktuješ, vkuse Ti musím pritakať, pýtaš si dovolenie, oznamuješ, menuješ veci a ja musím odpovedať, áno, je to tak, áno, máš macka, áno, môžeš.

Ste krásne a dúfam, spokojné a šťastné deti. Veľa si nebudete pamätať, veď ani ja si na svoje bábätkovské časy nepamätám, ale dúfam, že vždy budete vedieť, cítiť, ako veľmi sme vás ľúbili ešte predtým, ako ste k nám prišli, darovaní.

Ilustračné foto: www.mirocacik.sk