Vyšla spoza brány cintorína. Zostarnutá o sto rokov. Vlasy zredli, boli tenučké ako pavučiny babieho leta. Tvár pretiahnutá, priesvitná. Mútne oči, plno tieňov, ktoré sa nechajú vyživovať včerajškami. Zbadala ma. Jemne, prchavo, ale ožila. Išla mi naproti.
„Dobrý deň, teta,” pobozkala som ju na líce a na perách mi ostal zvláštny, kyslastý tón. Pachuť zhraneliny, staroby.
Natiahla ku mne roztrasenú ruku: “Prišla si, moja. Tak si prišla.”
“Ako sa máte?“ opätovala som jej stisk. Kedysi som ju zvykla mocne objať. Dnes som sa bála, že jej zlomím všetky kosti. Bola krehká ako motýľ, ktorý by sa ľahko privrel do dlaní.
„Nie dobre, duša moja.” Pohľad jej zase vyhasol. Dívala sa kamsi cezo mňa: „Štefan zomrel.“
„Viem.” Ruky sa mi začali potiť. Lebo som tu nebola. Mala som tu byť. Mala som tu vtedy byť. Bolo mi to ľúto. Teraz viac ako vtedy, viac ako inokedy.
„Sama som, dievča. Ako prst. A Michal,“ chytila ma tuhšie, „ten tu už dávno nebol. Nechodí. Prestal chodiť. Ešte stále mu tu veľa vecí pripomína.”
Viem, čo chcela povedať a nepovedala.
„Takže si sa vrátila?“ precitla zo svojej tmy. „Nechal ťa, však je tak?“ pohliadla mi do očí. Poznala pravdu. Vždy.
Vymanila som si spotenú, studenú ruku z jej zoschnutých, stareckých prstov. „Ak chcete, odprevadím vás. Mám ešte chvíľu čas. Chceli ste do kostola?“
Ani krok mi nedovolila spraviť tým smerom. „Nechodím do kostola, moja. Nemám po čo. Už nie veru,” celou váhou svojho vetchého tela dala najavo, že o to nestojí. “Už len čakám, kedy tam aj ja pôjdem. Dlho to trvá. Samota je ubíjajúca.“
„Tak aspoň k vašej bráničke, poďte, oprite sa o mňa,“ ponúkla som jej rameno. Prijala ho. Ticho sme kráčali. Občas som nevedela, kto koho podopiera.
Dom nebol ďaleko. Cesta, kedysi udržiavaná, bola spustnutá. Stromy natŕčali do nás svoje vyziabnuté konáre. Prevaľovalo sa nám pod nohami kopec lístia, ktoré nemal kto odhrabať. Dúchal do nich vietor, občas jemne, občas naliehavo, navážal sa aj do starého domu, čo sa vynoril spoza tmavého rohu. Dom s malými okienkami. Úzkymi dverami. Krivými stenami. Michalov dom.
„Tu si mala bývať. Bolo by to bývalo celé inak,” vzdychla si starká, sťažka preberala jednu nohu za druhou. „U koho si teraz? Sestra Ťa prichýlila?“
„Áno, som u nej aj s malou. Aspoň načas.“
Nahla sa ku mne: „A čo on?”
Nebol dôvod hľadať krajšie odpovede: „Skončilo to.“
„Tak. Všetci sme to vedeli. Aj Michal to vedel. Tu mi na prsiach plakal.“ Ťažký krok bol ešte ťažším. Zhrbený chrbát si vravel svoje, to isté dokola.
Pustila som ju: “Pôjdem domov, teta.”
„Domov? Kde máš domov?” spýtala sa smutne. “Tu si mala bývať. Bolo by to bývalo celé inak.“ A zase kývala tou šedivou hlavou.
Zmocnila sa ma bolesť nad jej bolesťou. Smútok z jej smútku. Na prahu dverí sa otočila ani premenená: “Príď ma pozrieť, moja. Príď aj s malou. Zajtra. Budem ťa čakať.”
“Prídem, teta,” sľúbila som jej. Inak by ostala stáť vo dverách.
Dívala som sa na dom, náhle rozohriaty mäkkým, teplým svetlom. Dom s malými okienkami, úzkymi dverami a krivými stenami. Michalov dom.
To jemu prišli okná príliš malé, dvere príliš úzke, steny príliš krivé, aby sme v ňom spolu raz bývali. A mne v slabej chvíli napadlo, že možno nejde o ten dom, že ide o mňa. Že ma nemá rád.
Tu, na tejto ceste, ktorá viedla skôr k cintorínu ako ku kostolu, sme sa vždy rozchádzali a dávali dokopy. Zliepali to piate cez deviate. Aspoň stokrát.
Bola som dieťa. Aj vtedy, aj dnes.
Zaľúbila som sa do iného chlapa, zabuchla som za Michalom dvere. Vytrhla som ich z pántov. Vylomila. Nebolo kam ich založiť. Dôverne známe bozky, mäkké objatia, v uzol prepletené, spotené telá. Bolo to preč. Zrazu som patrila niekomu cudziemu. Už sa nedalo vrátiť späť po žiadnej hradskej.
Michal by bol tvrdil niečo iné. Chcel, aby sme boli spolu. Napriek tomu, čo sa stalo, čo som urobila. Prosil ma, aby sme to ešte skúsili. V jeho, v našom dome. Zrazu boli okná veľké, dvere široké, steny rovné. Zrazu si bol istý, že som žena, s ktorou chce žiť v dobrom, aj v zlom.
“To sa nedá,” zahryzla som si do pery.
“Miluješ ho?”
“Neviem.”
“Vráť sa.”
“Nie,” pozrela som sa mu konečne priamo do očí.
Aj on bol rovný. A úprimný: “Chceš robiť štetku ženatému chlapovi?”
“Do toho ťa je hovno!” podráždene som skríkla, oči mi zaliali slzy.
Objal ma, tuho a silno, znášal údery mojich pästí, ktorými som mu búšila do hrude ako besná. Bozkával mi slané oči, zasoplené líca, červené pery. Aj on plakal. Dôverne známe sa miešalo s cudzím a s mojím vlastným hnusom. Nešlo to. Už nebolo kam sa vrátiť. Bolo to preč. On bol preč.
Po chodníku, kde sme sa stokrát rozchádzali a dávali dokopy, som dnes kráčala sama. Dom s malými okienkami, úzkymi dverami a krivými stenami som vymenila za horšie a lepšie byty, ďaleko odtiaľto.
Celé roky som sa sťahovala z miesta na miesto a schádzala a rozchádzala sa s mužom, ktorý mi nepatril, ktorý sa vždy vrátil k svojej žene. Definitívne, keď zistil, že čakám jeho dieťa. Iba ja som sa nemala kam vrátiť.
Ani Michal tu dlho neostal. Babka, ktorá ho po smrti dcéry vychovala ako vlastného, sa pre neho natrápila. Pre nás obidvoch. Mala ma rada. Občas mi zavolala, občas som zavolala ja jej. Potom bolo ticho. Ona pochovala muža, mne sa narodila dcéra. Boli sme samy. Ona v prázdnom dome bez muža, bez detí. Ja s dieťaťom bez domova.
V noci sa mi snívalo, že bežím po ceste k Michalovmu domu. Bol opustený, nebolo v ňom stopy človeka. Dvere boli odvalené, pohodené kdesi vo vysokej tráve. Rozbité okná sa vyzývavo knísali, oblápané prievanom. V streche bola diera, cez ktorú prerastali stromy až von. Vnútri prevrátený stôl, zhrdzavená konštrukcia postele, matrac rozožratý hlodavcami. Na zemi roztrhané čiernobiele fotografie na najdrobnejšie kúsky.
To ja som bola vinná za skazu domu, v ktorom prebývala moja duša. Moje srdce. Preto nemám domov.
Zobudila som sa so slzami v očiach. Moja dcéra ležala nerušene vedľa mňa, tíško dýchala. Pohľad na ňu ma upokojil. V mojom živote boli aj dobré rozhodnutia. Hocičo som urobila zle, ona bola dôkazom, že mi bolo odpustené. Ona bola moje lepšie ja.
Keď sme na ďalší deň kráčali po hradskej za starkou, moja veľká ruka v jej malej, občas som nevedela, kto koho drží. Bránička bola dokorán. Okno na kuchyni pootvorené. Vôňa čerstvého jablčníka, ktorá by roztopila prízemný mráz, nás nabádala, aby sme šli dnu.
(17 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...
Výhercovia súťaží 2024
Všeobecné podmienky súťaží