Pamätám sa na prvé dni v pôrodnici, hlavičku mal chudák ako z Dänikenovej knižky o mimozemšťanoch, špicaté ucho kapitána Spocka a na štvrtý deň sa mu žltačka postarala o nezdravé opálenie.
Keď som ho videla pod lampou s ofačovanými očami, rozrevala som sa ako fontána, pripomenul mi vojakov pri Verdune. Vyzeral bezmocne, zúfalo maličký, doškriabaný, s nahnisanými očkami.
No proste celý môj
Ďalšie roky bežali v znamení „rodičovskej olympiády“, disciplíny: otáčanie, lozenie, sedenie, chôdza, prvé slovo – šieste slovo, integrály, atómová fyzika. Neboli sme vždy na špici hitparády a tak sa do môjho neistého materského srdca zasekával pomocou tajne hodnotiacich víťazných pohľadov chlad a pochybnosť: „čo z neho len vyrastie?“ „som dosť dobrá matka?“.
„Lady run“ sa zmenil na „ironmana“
v okamžiku ďalšieho tehotenstva, hľadania škôlky, školy. Niekde v tom behu som mi z vačku vypadol registračný list rodiča olympionika. Keď ma kole v boku – postojím. Pri pekných výhľadoch vyťahujem skicár, keď prší vdychujem vôňu čerstvo vypraného sveta. Už sa mi nechce bežať beh s hlavnou cenou „dokonalé dieťa“.
Keby som raz v živote chytila zlatú rybku,
nepotrebovala by som hádam ani tri želania, stačilo by jedno: „daj deťom istotu, že sú milované – také aké sú“.
Moje „bábätko“ už donieslo domov svoje prvé vysvedčenie, ale aj tak mám v duši presvedčenie, že moje bábätko je najkrajšie na svete;-)
