Materská na ostrove

Mamu to neopustilo ani po toľkých rokoch. Pýta sa to isté. Či nás to tam ešte baví bývať uprostred ničoho, na konci sveta, kedy sa konečne umúdrime a vrátime naspäť do civilizácie. Tým „tam“ myslí náš druhý domov, ostrov, jeden z tisícich slovenského mora v Chorvátsku, kde pod chvíľou zapúšťame korene do tunajšej tehlovočervenej zemi.

Ak pod civilizáciou myslí ódy na susedské vzťahy z mojej bývalej adresy, potom som prešťastná, že bývame na samote, tak ďaleko od najbližšieho obývaného domu, že ani poštárovi sa do nás nechce prísť, nechá nám poštu v dedine. Podľa mňa naschvál, aby sme sa prešli kus medzi ľudí a neboli z nás asociáli. Spoločnosť nám robia akurát tak uškriekané čajky, keď sa mi obed nezadarí a skončí v mori. Ale stále nám to za to stojí.

Prečo?

Je tu také ticho, že si človek počuje vlastné myšlienky. Môžem si ich zapisuvat, i ket pisat nevim. Dieťa si tu slobodne reve, čo mu hrdlo ráči a nik ho za to neopáči. Ja mu môžem spievať, hoc falošne, hoc bez rytmu, hoc Internacionálu, hoc Christinu Agiléru.

Je tu dokonca aj tma, keď zájde slnko. Nedostatok tmy je problém, ktorý sa podceňuje, poviem si zakaždým, keď sa mi syn zobudí uprostred noci na slovenskej pôde, zmätený z pouličného osvetlenia: nie a nie mu vysvetliť, že ešte nie je ráno.

Je tu dobre a zdravo ako na Orave. Žijeme si tu ako Indiáni pred tým, ako im misionári priniesli bibliu, zopár ovčích kiahní a stres. Častokrát mám výčitky svedomia, čo som to za matku, že syna oberám o návštevy u alergológa, dermatológa, dietológa, zhrýzam sa do krvi, či mi to niekedy odpustí. Vynechať umývanie rúk po záchodových etudách či vyjedať zbytky stravy zo špinavej zeme na budovanie imunity predsa nestačí.

Nejaké nedostatky?

Občas síce vypadne na pol dňa elektrina, prípadne nepríde žiadna lodná MHD a nedá sa odtiaľto dostať na pevninu, ale komu by sa na pevninu chcelo, keby musel vstávať o piatej ráno, žeby stihol prvý spoj. A na ten obedný sa už ísť neoplatí, lebo to aby človek rovno nasadol v Zadare na spiatočný, ak nechce prísť domov až úplne že v noci.

Žiadny šoping mi tu v “zmiešanom tovare” nehrozí. Ani krčma nie je otvorená celý deň, keby mi bolo treba alebo čo. Ani ihriska, ani pieskoviska, ani iných socializačných inštitúcií tu nieto.

Šťastie v nešťastí, že jedno ďalšie dieťa na ostrove sa zadarilo porodiť asi tak o desať dní neskôr ako to naše, ale aj to stretávame len tak sporadicky, žiadne materské centrum z toho nekvapne. Nemôžem sa len tak kedykoľvek tralalákať so stovkami matiek na prechádzke, či ísť sa nadýchať mestského zhonu s kočíkom pod Michalskú bránu.

Žeby izolácia tak trochu?

„Si človek, ktorý potrebuje okrem svojho bábätka komunikovať a byť v spoločnosti iných ľudí, ideálne s podobnou náplňou života…“ povedala mi jedna múdra osoba. 

Pod chvíľou som rozmýšľala, o čom to hovorí a možno som aj mykla plecom, že čo tam po socializácii, dobre mi je. Párkrát na mojich návštevách rodnej hrudy ma tak nevtieravo, nenásilne, nenápadne stiahla do svojho civilizovaného sveta. Zoznámila ma s ľuďmi s podobnou náplňou života. Aj kvôli nim sa mi chce zakaždým prežiť trištvrte dňa cestovaním na Slovensko (kvôli koláčom ani nehovorím).

Moja materská má vďaka nej aj nejakú nadhodnotu (keďže neviem vyšívať, môžem aspoň písať). Môžem byť na ktoromkoľvek ostrove, aj na Žitnom, mám niečo “svoje,” čo ma baví, čo ma teší, čo mám rada, čo mi mentálne pomáha prežiť.

Opustený ostrov,

to môže byť ktorýkoľvek byt, či dom v civilizovanom svete, ak nám niečo chýba. Ja, hoci bývame na samote, nie som sama. Rozdiel vidím len v tých návštevách u alergológa, dermatológa, dietológa a v hudbe, ktorú počúva váš sused.

(60 hlasov, priemerne: 4,90 z 5)

Loading...