Matky “harcovníčky”

Čo sa to dočerta deje?

Sestrička na do mnou stojí, s výrazom “ach, ty padavka!”, dobre že si nepodupkávala nohou od netrpezlivosti. “Musíme vás previezť, potrebujeme uvoľniť posteľ.” Nevládala som ani na vozíčku sedieť, na šestonedelie je to len cez chodbu, no mne sa zdalo, že ma vezú polhodiny.

Zle mi bolo pri každom postavení sa, no malú som mala pri sebe od druhého dňa. Prebaľovala som ju v poloľahu. Aj keď som mala maminu a moje kamošky na telefóne, bolo mi ťažko. Bola som smutná z toho, že sa o malú neviem postarať tak, ako by som chcela.

Z postieľky a do postieľky mi ju dávala jedna zlatá duša, spolubývajúca. Silná to žena, ktorá už na druhý deň po cisaráku behala ako srnka.  Bez nej by som bola stratená. Pomohla mi na vecko, aj do sprchy, rozveseľovala pri návale popôrodných hormónov.

Sestričky sa zbadali až vo chvíli, keď som sa takmer zložila po ceste na toaletu. Až vtedy pochopili, že to s tou bolesťou myslím vážne. V deň odchodu z pôrodnice mi urobili krvnú zátku. Pomohlo. A svoje rozhodnute pre spinálku neľutujem. To že som moju malú mohla vidieť hneď na sále a presvedčiť sa, že je v poriadku, mi za to všetko stálo.

Matky harcovníčky

Verím, že takýchto dobrých duší, matiek harcovníčok, ktoré bezištne a ochotne pomáhajú zúfalým maminám, čo si nevedia rady s detičkami, dojčením, proste akokoľvek, je viacej. Šíria v nemocniciach ľudskosť a lásku. Liečia ubolené duše svojou prítomnosťou.

Vďaka vám, vďaka Ti, Sisa 🙂

(12 hlasov, priemerne: 4,80 z 5)

Loading...