Mimozemšťanka

Poviem vám, zo začiatku som si myslela, že to všetko zvládnem na jedničku. Od prvého dňa, čo ju mám, skákala a behala okolo mňa, ako som si zaplakala. Tu vymenila špinavú plienku, tu pripravila mliečko. Dokonca po pár pokusoch ma zvládla okúpať bez toho, aby som mala oči a ústa plné vody. Neskôr sa naučila aj dešifrovať detskú reč, čím neuveriteľne stúpla v mojich očiach. Skutočne som nedúfala, že bude až taká učenlivá. Lenže jedného dňa sa všetko zmenilo. Ráno som sa zobudila a moje obvyklé pohodlie nikde.

„Ááááááá! Kde je moja plienkááááá!!!!“ Verili by ste tomu? Chcela odo mňa takú absurdnú vec, aby som sa vycikala do akejsi zvláštnej misky. Najprv som si myslela, že to je len nejaká nová hra. Ale keď som sa už piaty raz pocikala a ona ma trpezlivo prezliekla a bez rozčuľovania vyčistila fľaky z koberca, vedela som, že niečo nie je v poriadku. A predstavte si, že mi to potvrdili aj iné maminky na ihrisku! Snažili sa ju presvedčiť, že odúčať dieťa od plienok v pätnástich mesiacoch je veľmi skoro.

„Medzi nami, podľa mňa je na také niečo vždy priskoro.“ Stála som tam a ticho som závidela mojim kamoškám, aké majú skvelé maminky. Nuž a čo na to tá moja? Veľmi som dúfala, že dostane rozum, ale nestalo sa tak. Aspoň, že jej zostala štipka rozumu a dala mi na noc plienku. V postieľke som rozmýšľala, prečo práve ja som bola „odmenená“ takouto katastrofou. Viete na čo som prišla? Moju maminku mi vymenili mimozemšťania a pravdepodobne mi ju vrátia až vtedy, keď si táto mimozemšťanka splní svoju „plienkovú misiu“.

Hneď ráno ma mimozemšťanka posadila na tú smiešnu misku, ktorej hovorila nočník.

„Vlastne by to mal byť ranník, nie?… hihihihi.“ Nebola som tým nadšená. „Áááááááá,“ s krikom a s utrpením a som si odsedela dvadsať minút, kým sa mi podarilo spraviť, čo odo mňa očakávala. Veľmi ma to nebavilo, viac zábavy som si užila pri cikaní na koberec. Takto to išlo zopár dní až mi ocikané nohavice začali prekážať a tak som sa snažila cikať do nočníka, prípadne vonku som „polievala“ trávičku. A čuduj sa svet, po dvoch týždňoch som sa za deň zvykla pocikať len jedenkrát, bol to fajn pocit. No a mimozemšťanka sa ma už nepýtala každých desať minút, či chcem cika alebo kaka: „Našťastie, začínala som mať totiž podozrenie, že je tým posadnutá… hihihihi“

Zrazu bol môj obvyklý život späť. Hrali sme sa, pozerali rozprávky, čítali knižky, stavali a rozoberali kocky. Vtedy som si uvedomila, že mimozemšťanka odletela a znova mám doma moju maminku. A najlepšie na tom je, že teraz mi ticho závidia moje kamošky, lebo mňa neotravuje žiadna precikaná plienka a moja maminka mi znesie aj modré z neba…

„Hmmm… len neviem, kedy si na mňa zas vymyslí niečo nové…“

Tento článok súťaží v projekte FEJTÓN RODINKA.SK 2007

(Žiadne hodnotenia)

Loading...