Na čo sa nezabúda…

Na čo sa nezabúda?

         No predsa na adrenalínové situácie – nie? Ešte lepšie sú vtedy, ak sú zažité v kompletnom zložení rodiny, mimo domu, na polceste, v neznámom prostredí a…

         … a na prelome rokov, ako my.

         Padol nám program na Silvester na Orave. Náš rodinný podnik bol nepredvídane vyťažený ešte rodinnejšími príslušníkmi majiteľky ako sme boli my, čo sme bez všetkého uznali. Iba – sedieť doma na zadku sa nám ani trochu na konci roku nechcelo.

         Náhradný plán bol geniálny: z domu do horárne v Nízkych Tatrách ku kamarátom, odtiaľ na východné Slovensko ku kmotrovi a odtiaľ pekne krásne k našim do Turca.

         Musím bez výhrad uznať, že prvú časť cesty zvládlo naše neplnoleté osadenstvo nad očakávanie dobre. Dokonca aj auto vyzeralo slušne – to znamená, že zo žiadnej sedačky a ani spod nej sa nevalili pozostatky a omrvinky a papieriky. Aj nálada zodpovedala očakávaniam, ak odmyslíme nevysvetliteľný truc puberťáčky s neochotou nocovať v horárni – kvôli naturálnej vôni. (Ako to prežíva ako skautka takmer tri týždne v lete, netuším.)

         Dobre i nebárs. V deň odchodu z horárne prišiel odmäk a i tú trošku snehu zmenil na nechutnú bahnovú čľapanicu. Moje deti sa samozrejme šli ešte šmýkať dolu kopcom z horárne, takže niektoré exempláre som musela prezliekať, aby následne mohli ísť tesne pred odchodom nakŕmiť kravy.

         V okamihu, keď sme si s kamoškou horárkou dohodli ďalšie rande na prerábanie detských izieb v horárni, som zavelila nástup do auta. A vtedy nám zrazu nesedel počet. Zmrzla som – najmenší špunt bol pri nás ešte pred okamihom, kde je teraz? Horáreň uprostred hôr, les pod nosom, kde je? Tých desať minút nezabudnem ja určite: kým ho zrazu kamoška nenašla dolu pri potoku vo vrbine, ako trpezlivo stojí v snehovej kaši a čaká… kedy pôjdu piť kravičky vodičku.  Prečo neodpovedal na moje výkriky, keď už aj medvede v polospánku vedeli, že ho hľadám, netuším.

         Na východ sme docestovali s kvapkaním vody z topánok a vôňou čerstvého hnoja. Na to sme sa pokúsili zaparkovať v kmotrovej garáži, čo bolo neúnosne zložité vzhľadom na rozmery nášho familiárneho vozidla a rozmery onej stavby. Ale nejak sme to zvládli. (Horšie to bolo s pokusom vyjsť von… o čom by vedelo rozprávať odbité zrkadielko).

         Nastala bitka o spacáky… lebo to je pravá dovolenka , ak sa nespí v posteli. Detí šesť, spacákov päť, vojna istá, slzy by podmočili dom. Tak sa musel na dva dni svojho spacáku vzdať kmotor.

         Ja som sa vzdala predstavy, že deti po výlete s dvoma belgickými ovčiarskymi psami budú použiteľné na druhý deň na cestu. Všetko /deti aj odev/ potrebovalo generálnu radikálnu očistu.

         Časť tretia – odchod do Turca – bol s prorockým vyprevadením kmotra: „Keby sa niečo stalo, zavolajte…“ Sme sa usmiali… Krištof bol pred dvoma týždňami na stk a emiske, servisman sa dušoval, auto vraj ide ako drak. Drak však mal cestovania plné zuby a na benzínke za Levočou sa rozhodol vybrať si dovolenku on. 

Čo teraz? Hodina oživovania zdochýnajúceho prepravného prostriedku všetkými naivnými laickým spôsobmi napriek telefonickým radám servismana nepomohla. Výsledok: prepad známych našich známych (nám dovtedy neznámych) v meste, aby sme v spiacom Krištofovi nezmrzli, prerozdelenie kompetencíí dopravy  na piati ku trom (piati vlakom, traja autom mojich bratov, ktorí frčali 2 hodiny k nám… aby boli tiež neúspešní odklínači).

         Auto na druhý deň nevykradnuté doviezla odťahovka, v servise stanovili diagnózu vybitá batéria. Kúpili sme novú a neochotu štartovať na prvý raz vysvetlili dvojdňovým podchladením. Starkých sme vytešili, i keď sme prišli o jeden deň spoločnej radosti.

         No a trebalo ísť domov. Mama nastupuje do práce, niet pomoci. V údese z ďalšieho odťahovania som nariadila jednofázový presun bez zastávky, cikať sa mohlo len u starkých a doma, zrušila som aj kúpu ovčieho syra v búdkach pri ceste…

         Došli sme. Šťastní sme vynosili veci z auta na dvakrát hore, a keď som otvorila dvere na byte, ovial ma čerstvý vietor… Byt vymrznutý, fialky africké (moja to pýcha) na okne ošumelé, dvere na balkóne vyrazené prievanom… ktovie, odkedy.

         Na šok treba náplasť – že mi ešte okrem nákupu donesie polovička lístky na vlak. No ok. Ale Krištof sa už od Tesca nepohol.

         Nakoniec sme spali v dekách, a môj inak horúci muž chodil večer po izbe v hrubom župane.

         Moja mama len zopäla ruky a zahlásila: „Pre všetko na svete, čo sa to na vás lepí?““

         Napodiv, napriek všetkým týmto lapsusom (odhliadnuc od infarktovej kravičkovej vody) som bola pokojná a verila som, že to preskáčeme. A tak som mojej drahej matičke len povedala: „Ale mami, a čo si budú tie deti pamätať z detstva, ak nie takéto veci?“