Nedeľa

Milujem pondelky, pretože sú príležitosťou opäť začať s diétou. A nielen to. Pondelok je moja nová nádej, prosto deň kedy všetko začne nanovo, všetky staré zlozvyky nechám za sebou, začnem poriadne a zdravo jesť, cvičiť veľmi poctivo aspoň trikrát týždenne, prestanem kričať na dospievajúcich v našej rodine, míňať toľko peňazí a začnem žehliť priebežne každý deň, aby sa mi to nenakopilo.

Ba čo viac, v práci zlikvidujem všetky papiere, zakompostované v ľavej dolnej štvrtine stola, vybavím veci, ktoré som odkladala týždne, polejem kvety a už nikdy, nikdy, nikdy… neprídem do práce bez mejkapu.

Toto mám už od základnej školy. Vždy v nedeľu večer som si dala záväzok, že tento týždeň sa už naozaj, ale fakt úprimne zmením. V pondelok ráno som bola najlepšia žiačka v triede, v aktovke vzorný poriadok, na úlohy založené nové zrkadielko. Ceruzky zastrúhané, zošity zabalené. Správne predpokladáte, že už v utorok predpoludním som bola naspäť v starých koľajach – lajdácka, bohémska, chuligánska a zábudlivá, namiesto úloh – futbal s chalanmi na dvore. Zošity ktoviekde, ťaháky na dlaniach. Nuž, pondelok bol zasa raz nenávratne preč.

Ohľadne pondelka som však s mojou rodinou úplne nekompatibilná, je to rovnako nerealizovateľná predstava, ako že Robo Mikla bude vyvárať plienky a zarábať Nutrilon.

Dlho som nemohla prísť na to prečo, ale roky spoločného života priniesli poznanie:

Všetko to kazí nedeľa!

Neviem ako u vás, ale u nás sa v nedeľu úplne rozloží disciplína. Namiesto organizovaného budíčka nám najmladšie deti vlezú do postele a zotrvajú tam, až kým ich nezasteliem pod paplóny – vtedy so smiechom vyliezajú a dožadujú sa raňajok. Juniorka by sa k nim aj rada pripojila, ale keďže to nie je dostatočne cool a navyše sme teda ale fakt že trápni, tak sa nedá nič robiť, ostrúha mrkvičku. Juniorovi trčia nohy už aj z dospeláckej postele a navyše ho podozrievam, že má na posteľné radovánky asi už aj frajerku, v nedeľu ráno teda o ňom do obeda nevieme.

A takto tá pyžamová nedeľa plynie až do večera. Nikto sa neučil, nikto nepožehlil, nikto neodložil zimné topánky do skríň, nikto nebol disciplinovaný a tak zmizli všetky sladkosti, nikto si neupratoval izbu, nikto nedofúkal duše na bicykloch, jednoducho nikto nič poriadne za celý deň neurobil. Celý deň sme sa len potulovali.

Pravda, ak sa nepočíta, že junior sľúbil na budúcu nedeľu konečne ukázať svoj nový objav a priznal sa k jednému opravnému termínu.

A že s juniorkou sme prebrali, na akú školu by si to vlastne chcela podať prihlášku a zistili sme, že bude potrebovať výtvarnú prípravku.

A že malej sme vytrhli mliečnu jednotku vpravo hore, ktorá sa už desať dní kývala a odmietala vypadnúť.

A že krpček si zatiaľ inovatívne z mojej chladiacej gelovej masky na oči, juniorkinej čiernej zamatovej sukne a svojho umelohmotného meča vyrobil úchvatnú masku Zorra Pomstiteľa, v ktorej celé popoludnie udatne bojoval so vzdorovitým kocúrom.

Túto nedeľu sme nechali voľne plynúť a tak aj dopadla, na jej konci nikto nezačal nový život. Ale s tým je od zajtra koniec. Ráno je pondelok a od pondelka bude všetko inak!

Veď na čo iné by pondelky boli vymyslené?

Lexi