Nemožných je len minimum vecí

Timeu poznáme už dlho. Rovnako ako mnoho iných detí z onkológie, ktoré v nemocnici trávia dlhé mesiace.

Klaunov si za ten čas obľúbila a keď to bolo aspoň trochu možné, prijala nás, zasmiali sme sa, porozprávali, zahrali na ukulele.

„Kam môžeme ísť?“

pýtame sa ako vždy personálu, aby sme nerušili pacientov, ktorí sú vo veľmi ťažkom stave alebo spia po nejakom zákroku.

„Dnes je to v poriadku, choďte všade, kde vás budú chcieť. Na dvojke je Timea, tá sa už na vás teší,“ hovorí sestrička.

Pri mene Timea s doktorom Mrkvičkom od hrôzy vypleštíme oči. Zase je tu? Prečo? Veď už bolo dobre!

„Nebojte sa, len na kontrolu, je to v pohode,“ upokojuje nás. Keď otvoríme dvere, slová sestričky sú potvrdené.

Nech je svadba!

Timea je celá spokojná, hneď kontroluje, čo sa na nás zmenilo za ten čas, čo sme sa nevideli. Nie je na izbe sama, je tam ešte jedna pacientka, Vaneska a jej mama.

Všeobecná nálada veselia a radosti nás s kolegom opantá natoľko, že sa rozhodneme zorganizovať svadbu. Nikto nemá nič proti, len Vaneska rázne tvrdí, že ona sa vydávať nebude. Dá sa to chápať, jeden doktor na celý život je zložité rozhodnutie, osemročný človek sa na to cíti len zriedka.

Máme však jeden základný problém. Príliš veľa dievčat a len jeden Mrkvička. No pre doktorov s červenými nosmi je len minimum vecí nemožných. Doktorka Dialýza vyťahuje štyri prstienky – obrúčky a už zostáva iba rozdeliť, kto sa vlastne bude brať.