Viete, ako sa to hovorí – že každé dieťa je iné. Vlastne to platí aj o dospelých. A je to tak dobre, lebo by to bola neskutočná nuda a neskutočný problém, keby sme všetci boli rovnakí. A tak je napríklad jeden dobrý v tom a iný zasa v onom. Niekto je nervák a niekto zasa pohoďák. No a ja som momentálne napríklad nervák snažiaci sa dostať do stavu pohodového. Čoskoro objasním.
Mám tri deti. Prvý syn je skôr introvert a miluje šport. Druhý javí určité znaky extroverzie, ale šport má na háku. Je to taký lenivejší mojkáčik, na čo má ešte výsostné právo, veď má len tri roky. No a ten tretí, ktorý tutoka teraz oslávil svoj prvý rok, tak to je taký malý šikovný čert, ktorého je všade veľa. Čo z nich vyrastie, to sa ešte necháme prekvapiť, ale nateraz si zopakujme, že teda:
každé dieťa je iné a je to tak OK.
Pôvodne som sa nazdávala, že to takto prirodzene vnímame všetci. Že inakosť vidíme, cítime, počujeme, tolerujeme a považujeme ju za „normálnu“ (och, ako ja bytostne neznášam toto slovo!) a žiaducu. Časom som si začala uvedomovať, že moja naivita v tomto smere nezná hraníc. Spomeňme napríklad pravidelné ihriskové súťaže mamičiek v štýle „Čo bolo skôr? Sliepka alebo vajce? – Samozrejme, že moje dieťa!“.
Ono je to všetko krásne, pokiaľ sa vám niekto nesnaží nahovoriť, že nie je OK, ak sa vaše dieťa po návrate z pôrodnice netočí ako vrtuľa, v polroku nelozí po stenách, v roku nebehá maratón, jo a zabudla som spomenúť, že kdesi medzi týmito vývinovými fázami už dávno prestalo potrebovať plienky a príkrmy si varí samo.
Moje deti svoj super výnimočný extra špeciál potenciál zatiaľ prísne pred verejnosťou utajujú. Je jasné, že sú naj naj naj! Ale teda nepotrebujú to každému vešať na nos, že áno. A tak sa teda tvária, že sú to také bežné zlaté decká a my im to žerieme, nazývame ich krásnymi zdravými synmi a tešíme sa z nich.
Prihodilo sa však čosi, čo ma dnes nenecháva chladnou a už by som aj z komára somára spravila, keby to somár dávno nebol. Učiteľka, ktorej už od septembra s dôverou odovzdávame svoje dieťa, mi nedávno prezradila, že sa chystá veľký celodenný výlet.
Odvážne! Napadlo mi ako prvé. Milé! Napadlo mi ako druhé. Super! Napadlo mi ako tretie. Čo mu oblečiem? Napadlo mi ako štvrté… Nič, milá mamička. Vy si toho svojho totiž prosím nechajte v ten deň doma. Je šuchtavý, takže by nás len zdržoval. A to nie je voči ostatným FÉR!
Fér?!
V ten deň som zo škôlky odchádzala nešťastná. Kočík v ruke, šuchtadlo pár krokov za mnou, športovec kdesi pred nami… Chodíme takto po meste už dlho. Rozťahaní na celú ulicu, ale kam treba, tam dôjdeme. Sem tam musíme čakať. Či už na prvého, aby sa vrátil, na druhého, aby nás dohnal, alebo na tretieho, aby sa v kočíku upokojil. Alebo na maminku, aby sa upokojila ona. 🙂 A asi najviac na tatinka, aby došiel z roboty.
Ja momentálne čakám na zázrak. Na toleranciu, trpezlivosť, pochopenie, snahu. A obzvlášť u učiteliek v materskej škole, veď práve malé deti sú našou nádejou a budúcnosťou. Práve im teraz vštepujeme, akými majú byť ľuďmi.
Šuchtoš, ostaň doma
Byť učiteľkou v materskej škole istotne nie je jednoduché. Asi každá jedna vám povie, že to nie je len o zárobku (lebo ten je aj tak mizerný), ale aj o poslaní. Až doposiaľ som k všetkým učiteľkám prechovávala veľkú úctu a rešpekt. Ale zrejme už aj ja začnem robiť rozdiely, lebo pri všetkej tej úcte a rešpekte – nemôžem a nedokážem prijať, keď sa preferujú „silnejší“ a odsúvajú „slabší“. Mám totiž celkovo problém kategorizovať „slabších“ a „silnejších“, obzvlášť u tak malých detí.
Aké kritériá brať v úvahu? Kto krajšie recituje. Kto prvý spapá chlebík s nátierkou. Kto lepšie vystrihne. Zaujímavejšie vyfarbí. Rýchlejšie uprace. Kto má krajšie papučky. Nie, naozaj som nečakala, že učiteľkám príde FÉR vyčleniť z kolektívu dieťa za nedodržiavanie predpísanej rýchlosti chôdze. Ani som netušila, že ten výlet budú preteky Grand Prix.
Asi najviac ma mrzí, že skutočne mnohí zmýšľajú spôsobom, že niektorí z nás sú lepší a iní horší. Už od okamihu, ako si prvý krát prdnú do plienky, máme možnosť počuť, že niektoré deti sú ŠIKOVNEJŠIE, a iné – chacha! – nie. Pritom…
Niektoré naozaj len čakajú, kedy dostanú šancu.
(47 hlasov, priemerne: 4,70 z 5)
Loading...
Hviezdoslavov Kubín 2025. Básničky a texty podľa ročníkov
Ako funguje adaptačný pobyt škôlkarov a aké sú možnosti rodičov
Deti už nesiahajú po knihách. Čítanie je spojené so schopnosťou sústrediť sa.
Ako odobrať malému dieťaťu moč
Keď si dieťa cmúľa palec
Ako sa hrať s novorodencom
Súťažte o skvelý balíček produktov od dm drogerie markt
Vyhrajte Retrohranie. Vyše 200 hier nášho detstva.
Hrajte o vstupenky do svetelneho parku Story of lights
Výhercovia súťaží 2024
Všeobecné podmienky súťaží
Pekny den, na zaklade dnesneho osobneho rozhovoru s p.ucitelkou i riaditelkou skolky by som rada napisala este zopar riadkov. Velmi ma mrzi, ze som svojim clankom ranila pani ucitelku, v ziadnom pripade som nechcela znevazovat jej pracu, s ktorou sme naozaj spokojni. Pani ucitelka je profesional a akekolvek znevazujuce komentare na jej adresu nie su namieste. Clanok bol pisany pod vplyvom emocii, nakolko ma ako rodica ranila predstava, ze sa moje dieta skrz nejaku svoju „inakost“ (v tomto pripade jeho slabsi motoricky prejav) nezucastni vyletu s ostatnymi. Mala som umysel podnietit diskusiu o tom, ake skusenosti maju v podobnom pripade ini rodicia. Ako to zvyknu riesit inde. A samozrejme vyjadrit aj svoj nazor, pretoze mi akakolvek segregacia nikdy „nevonala“, ani vonat nebude. Aj ked si plne uvedomujem, ze rozhodne integrovat nie je jednoduche, a to, ci sa nejaka integracia moze diat, nie vzdy zavisi len od vole pedagogov. Tak je to podla slov p. riaditelky i v nasej skolke, ktora sa v minulosti, ked sa rodilo menej deti, integracii vobec nebranila, dnes vsak za dverami skolky stoji mnoho deti, ktore nemozu byt prijate z kapacitnych dovodov, a tak na integraciu nezostava priestor, co je samozrejme obrovska skoda. Rozhodne by Slovensku viac materskych skol neuskodilo. Clanok teda nebol namiereny proti ucitelke, ale bol mojim osobnym vyjadrenim odporu voci segregacii. Rozumiem, ze to maju ucitelky casto tazke nielen s detmi, ale aj s nami rodicmi, a je mi uprimne luto, ze som ucitelke, ktora to myslela dobre, svojim clankom ublizila. Za to jej patri moje ospravedlnenie. Pani ucitelka mala obavu, ze to moje dieta fyzicky neutiahne, a ja jej v tejto obave davam realne za pravdu, dufala som vsak, ze to pôjde nejak inak (moja pritomnost na vylete). Musim podotknut, ze stale ma mrzi, ze nemozno najst take riesenie, aby mohol syn na vylet ist a netrpela by tym ziadna zo zucastnenych stran. Ale ine mi nezostava, ako vyrovnat sa s tym a ist dalej.
Nepouzila ten vyraz, povedala normalne, ze je pomalsi a na vylete by ostatne deti zdrzoval, keby na neho museli cakat, co by nebolo fer. Otazka je, ci je to dostatocny dovod na to, aby nesiel a ci sa nedaju najst aj ine riesenia. nielen pre tuto konkretnu situaciu, ale aj do buducna, aj pre ine deti, ktore mozu mat tazkosti v inych veciach.
Naozaj by ma zaujímalo,ktorá učiteľka – profesionál použije pre dieťa slovo šuchtavý………..A čo hyperaktívne deti? Tiež ostanú doma? Kto na ten výlet vlastne pôjde?
Váš komentár
(3/3) Clanok je pisany expresivne, nakolko je to myslienka, blog, nazor, podnet na zamyslenie a diskusiu, nie odborna studia. Aj ono slovo „suchtavy“ nie je priamo zo slovnika pani ucitelky, nie je to citacia, je to parafraza, slang, hovorovy styl. Pani ucitelka sa so mnou bavila v zmysle, ze dieta je pomalsie, je potrebne ho viest za ruku, zrejme nezvladne vylet a ani voci ostatnym by nebolo fer, aby ich zdrzoval. Plus z inej strany zaznel argument ze su tam len 3 dospele osoby na cca 20 deti, takze je bezne, ze su vyradovane z takychto aktivit deti, ktore by mohli na vylete mat (alebo robit) tazkosti, ci uz fyzicke alebo psychicke. Natiska sa otazka, do akej miery sa bavime o tazkostiach dietata a do akej o fakte, ze 3 pedagogovia na 20 deti su prilis malo (cim menej deti, tym lahsie…).
Pokial ja vsetky tieto argumenty akceptujem, preco sa nemozeme bavit o tom, ze by bolo rodicom umoznene zucastnit sa? Niektori to v diskusiach aj spominali, ako beznu prax v inych skolkach. Zodpovednost by bola presunuta na rodica, zataz na ucitelky by bola mensia. Deti mnohe veci dokazu akceptovat – aj pritomnost niektorych, no nie vsetkych, rodicov. Myslim, ze naozaj dokazu prijat fakt, ze napriklad moj rodic tu nie je, lebo musel ist do prace, ale mam tu pani ucitelky a som taky sikovny velkac, ze to zvladnem aj bez rodicov – a moj kamarat tu ma maminku/tatinka, lebo prisli pomoct pani ucitelkam a ked napriklad nebude vladat chodit, lebo to sa moze stat, tak mu pomozu. Len zamyslenie… Vychadzam z toho, co niektori napisali. Samozrejme je to na rozhodnuti skolky, akym sposobom chce riesit vylety. Dalo by sa o tom aspon uvazovat? Pretoze sa potom rodic naozaj citi, akoby mal zviazane ruky, ked ine riesenie nie je pripustne. Ani neviem, co by som robila, keby som nebola na materskej a poziadali by ste ma, nech si ho necham doma – zobrala by som si volno z prace? Ak, tak verte, ze radsej by som ho potom obetovala na spoluucast na vylete…
(2) Ja si ho na ten vylet samozrejme mozem vziat hocikedy – ale nebude to „spolocny vylet so skolkou“. Mozno je teraz este maly, nedozvie sa, je mu to jedno – ale ako si mozem byt ista, ze to do buducna nebude inak? Ja netvrdim, ze ho treba tlacit do vrcholovych vykonov, stoj co stoj. Len sa bojim toho, ze sa od neho uz nebude ocakavat vobec nic. Ze nabuduce pojde skolka na iny vylet a opät zostane doma. A ako „spravnu“ matku, ktora chrani svoje mladata (ini to mozu nazvat uzkostlivostou az hysteriou), ma to natolko rozlutostnilo i nahnevalo, ze som mala potrebu do sveta vykricat, ze nie je spravne, aby akekolvek deti boli vyclenene pre svoju inakost vo veku, kedy sa formuje ich sebaobraz i rebricek hodnot. A preto vznikol tento clanok – inspirovany konkretnou situaciou, ale mysleny skôr do vseobecna ako podnet k diskusii. Konkretnejsie som sa to snazila riesit osobne.
Aby som uviedla veci na spravnu mieru, s pani ucitelkami v skolke sme spokojni, nikdy sme s nimi problem nemali a obe deti maju svoje ucitelky uprimne radi, takze tam nie je o com. Naopak, velmi ocenujem ich celorocnu snahu a aktivity, ktore s detmi robia. Jedinu vyhradu som mala ja ako rodic voci konkretnemu rieseniu vzniknutej situacie, voci segregacii, bez ohladu na to, ci s touto iniciativou prichadza ten alebo onen pedagog, alebo je to ideologia celej skolky. Moj hnev bol namiereny nie voci pani ucitelke, ale predovsetkym voci vyradeniu dietata z aktivity BEZ MOZNOSTI INEHO RIESENIA. Hnev, ale i lutost a zufalstvo, hoci ide „len o vylet“.
Teraz mi je vsak uprimne luto pani ucitelky, vzisiel z toho nechtiac „hon na carodejnice“, naozaj nie je namieste (diskuteri) znevazovat jej niekolkorocnu pracu. Konieckoncov, dnes si myslim, ze ani tak nejde o JEJ navrh, ale o bezny postup skolky. Ale nejde len o tuto konkretnu skolku. Cely zivot sa potykame s tym, ze nas porovnavaju, robia rozdiely, hodnotia nas, kategorizuju… Nie vzdy je to vsak namieste a nie vzdy je to ziaduce. Nie vzdy je to FER. Vseobecne.
(pokr. vyssie)
(1) Dobry den. Clanok je tu na to, aby otvaral urcite temy, v tomto pripade temu dietata, ktore nejakym sposobom nezapada do „sablony“ v materskej skole, teda ma urcite tazkosti. Ozvali sa viacere mamicky, ktore v rôznych skolkach riesia podobne, casto horsie problemy a spôsob, ako sa s tym vyrovnavaju pedagogovia, sa rôzni. Takuto diskusiu ma podla mna zmysel otvarat, aj ked nie vzdy je prijemna. Mozeme sa napr. zacat bavit o tom, akym spôsobom sa da riesit, ked dieta vyzaduje viac pozornosti. Vylucenie z urcitych aktivit sa moze javit ako jedna z ciest, ale nie vzdy musi byt najjednoduchsie riesenie aj najlepsie. Osobne si myslim, ze sa da aj inak, je to individualne a napriklad v pripade mojho syna mi to prislo ako prehnane a chcela som najst spôsob, ako by sa mohol zucastnit, ale to som sa snazila komunikovat aj osobne uz minuly tyzden. Pretoze ano, to, ze je pomalsi, je jedna stranka veci, ale ta druha je, ze popri hladani pricin (ktore sa ja ako rodic snazim najst uz nejaku dobu, zvazujuc rôzne fakty…) nie je spravne dieta uz preventivne utvrdzovat v tom, ze sa od neho nieco (ne)ocakava. Ako som napisala v poslednej vete – dat mu sancu.
Mozno su to ploche nozicky, ale sam doktor mi povedal, aby sme sa snazili, nech sa hybe. Chôdza, bicykel, plavanie… Tak sa snazim, aj ked to byva niekedy tazke. Byvaju dni lepsie – kedy nie je ziadny problem a dni horsie, kedy som „na prasky“. Tych dobrych je nastastie dost a aj preto som mala pocit, ze by na ten vylet predsalen mohol ist. Neraz sme svedkami toho, ze dieta sa inak sprava pri rodicoch, a inak v kolektive. Nazdavala som sa, ze jeho spravanie moze byt pokojne aj ziarlivost na mladsieho surodenca a akesi putanie pozornosti, ked som v blizkosti. Alebo suhra viacerych okolnosti, ako napriklad minule, ked mi presedel prevaznu cast vyletu v ZOO v kociku, ale faktom je, ze to bolo to v case obeda, kedy zvykne spavat , bolo teplo a tak sme boli vsetci „otapeni“ a bol s nami clovek, ktory chcel stihnut nafotit velke mnozstvo zvierat v pomerne kratkom case, tak to hnal, teda konstelacia nebola zdaleka idealna, dieta sa proste zaseklo a musela som na to reagovat. Ale to uz ideme do detailov, jednoducho, ako rodic som prisla k zaveru, ze by ten vylet mohol absolvovat, ked uvazime, ze s tolkymi malymi detmi tempo hadam vrazedne nebude, a kolektiv mu moze vela dat (som sucastou skupiny… motivacia, konformita…). Nazdavala som sa, ze napriklad aj moja pritomnost by mohla byt nudzovym riesenim, co vsak bolo, zial, zamietnute (z inych dovodov).
(pokr. vyssie)
Nedá mi nereagovať. Učiteľku osobne poznám, stará sa mi už o druhe dieťa a NEVERÍM!, že použila slovo “šuchtavý”. Deti ju milujú, je milá, kamarátska, ale i prísna a hlavne FÉROVÁ. Ak vyjadrila voči vám tuto prosbu, resp. obavu, či to Váš syn zvládne tak verím, že ju riadne zvážila a mierila nie na svoju pohodlnosť, ale na osoh Vášho syna. A okrem iného ísť skutočne s 20 deťmi (3-4 ročnými) na výlet a venovať sa jednému, pretože nevládze (asi to nebude len pomalosť, ale vôbec vôla isť), je skutočne voči ostatným deťom nefér (byť je mi vášho syna ľúto, že nemôže-nevládze výlet absolvovať).
Sama zjavne píšete vo svojom staršom príspevku (i ked nie tak starom): “Podotykam to, ze nevladze, zahlasi hned ako vyjdeme z domu, vystupime niekde z auta atd. Ked ho necham ist pesi, prepleta nozkami tak ze pomalsie je uz len cuvanie. …….som z toho na prasky, neskutocne to vo mne kypi ked vidim, ako sa suchce vonku. fakt chodi jak storocny zombie. Na jedneho kricim, nech pocka, druheho natriasam v kociku, nech nemrnci, ked stojime, a na tretieho vyblakujem, nech sa pohne…”.
Vy máte jedno pred sebou, jedno v kočíku a ste na prášky? A keď Vás učiteľka taktne upozorni (a neverím, že to bolo inak ako taktne), že to bude pre ňu, pre ostatne deti ale hlavne pre VÁŠHO SYNA náročné, tak je otrasná učiteľka, nad ktorou sa treba zamyslieť??! ….. pardon. Svoj názor na to mám. Viac si hľaďte na svoje dieťa, možno potrebuje odbornú pomoc a nie na nete vypisovať dezinformujúce články. A mimochodom, nemyslím si, že tieto veci treba riešiť na nete, ak máte skutočne problém s učiteľkou, treba ísť v prvom rade za ňou, príp. riaditeľkou a vydiskutovať si to medzi sebou a ak POTOM nebude náprava (ak vôbec nejaká má byť…), tak si tu vylievajte srdce… howgh, dohovorila som….
Dobry vecer,
nie je toto Vas komentar z inej web stranky???? (datum 9.5. 2014)
Ak ano, ucitelka by si pravdepodobne zasluzila Vase ospravedlnenie, nakolko Vam chcela pomoct.
Toto nie je Vas prvy “podpasovy” prispevok na internetovych forach.
(modry konik)
sjuzocka: Uz dlhsie nad tym premyslam, nad mojim prostrednym trojrocnym dietkom, ktore odo mna obcas vyzaduje skutocne zeleznu trpezlivost – ci je to “normalne”, vrtoch, povaha, alebo nieco, co by som mala zacat nejak specialnejsie riesit, tak si teda idem po radu, mozno s tym mate skusenost… Nas Filip je dietko, ktore sa narodilo po kliestovom pôrode, nastastie bez nasledkov – aspon teda myslim a dufam a zijem s tym (nie sme sledovani nikde) Odmala bol dietatko kludne, nikam sa neponahlal, vela sa usmieval… proste hotovy anjelik. Vo vsetkom bol velmi opatrny, skôr nesmely, chodit zacal v 16 mesiacoch, na odrazadlo typu firstbike sa chytil az okolo troch rokov, on ma proste vo vsetkom cas… stale chtiac nechtiac porovnavam s jeho starsim bratom, ktory bol takpovediac pohybovo velmi zdatny a odrazadla dral o dost skôr a riadne. Co chcem povedat, Filip je ako zo spomaleneho filmu. Nielenze na odrazadle ide snad pomalsie ako by siel pesi, to iste kolobezka, on mi velmi casto zahlasi ze “nevladze”. chodit, bicyklovat, kolobezkovat. niekedy pri tom zacne aj tak vzdychat, ze akoze maximalna unava, trpitelsky vyraz v tvari a uz chce ist ze na ruky alebo do kocika (3,5r.). Podotykam to, ze nevladze, zahlasi hned ako vyjdeme z domu, vystupime niekde z auta atd. Ked ho necham ist pesi, prepleta nozkami tak ze pomalsie je uz len cuvanie. Neviem ci to robi schvalne, ine nerobim, len ho prosim, nech sa trosku zrychli, skusam s nim robit preteky, vyzyvam ho, aby ma chytil, akoze pred nim utekam, ale malokedy sa chyti. Jeho brat uz kdesi dva kilometre pred nami, ja v ruke kocik s najmensim, a filip dva kilometre za nami suchta ci uz pesi, na odrazadle, … proste sa hybe minimalne, pritom je tenky ako darcek z Buchenwaldu. Kedysi sme riesili nedostatok zeleza, neviem, ci to ma suvis. Jednoducho neviem ci to robi schvalne, alebo moze tak male dieta skutocne byt unavene a bez energie takmer cely den?! som z toho na prasky, neskutocne to vo mne kypi ked vidim, ako sa suchce vonku. fakt chodi jak storocny zombie. Na jedneho kricim, nech pocka, druheho natriasam v kociku, nech nemrnci, ked stojime, a na tretieho vyblakujem, nech sa pohne…
9. máj o 08:54 • 3 deti
Mne keby ucitelka povedala, ze je suchtavy, nech uz to povie takto , alebo nejako inak ” motoricky”, budem rada, ze mi to dala vediet, ze to takto medzi tymi detmi vnima (ak by som to ako matka nevedela uz sama). Nebola by som rada, keby bolo moje dieta na vylete, kde by ho museli ustavicne upozornovat, poposuvat, napominat, nemalo by z toho vyletu nic. Uplne v pokoji by som si ho nechala doma s vedomim, ze je to pre neho lepsie. Pre neho sameho.
Mamičky, nemusíte veriť všetkému, čo napíše urazená mamička. V tomto prípade nejde o celodenný výlet ale poldenný. Učiteľka nepoužila vôbec slovo šuchtavý. Vyjadrila obavu, či dieťa tento výlet zvládne, je motoricky slabšie. Ak dieťa pri pobyte vonku dieťa posedáva, prípadne leží na lavičke, môže mať i zdravotný problém.
Na druhej strane ako by sa páčilo mamičkám ostatných detí, ak by sa učiteľka sústavne venovala jednému dieťaťu na úkor ostatných 20 detí. Na výlet idú 3 dospelý a 20 detí, za ktorých bezpečnosť sú zodpovedné učiteľky. Deti (aj kľudnejšie aj temperamentnejšie) sú vo voľnom priestore, teda ostražitosť je na mieste.
Poburujú ma prekrútené slová matky, ktorá dobre vie čo “tá” učiteľka všetko urobila pre jej dieťa, ako sa mu snaží pomôcť a uľahčiť mu život v kolektíve. Môžno, ak by matka venovala všetok čas, ktorý trávi písaním výmyslov a poloprávd na rôznych fórach svojmu dieťaťu, tento problém by neexistoval.
Som učiteľkou v materskej škole už vyše 30 rokov a na výlety, divadla, či iné akcie so škôlkármi chodíme vždy s rodičmi. A to každý rok. Neviem si predstaviť celodenný výlet /2 učiteľky/ a 20 deti. Však, to by som nič iné nerobila ,len počítala deti, či sa niekto niekde nezatúlal, či sa niečo nestalo. A poviem Vám, že je to súper, zážitok pre deti aj rodičov. Učiteľky to zorganizujú a po dohode s rodičmi sa ide na výlet. A idú všetky deti, aj “šuchtoši”, ktorým pomôžu mamky. Čudné morésy učiteľky, ktorá má byť príkladom.
no toto ma dostalo!!! učím v MŠ a neviem si predstaviť že na výlet niekoho nevezmeme lebo je šuchtavý!!!!! práve naopak!!! na výlete ide o bezepečnosť snáď ešte viac než bežne v triede a skôr rýchle pobláznené deti vyžadujú väčšiu pozornosť …čo ale neznamená že také dieťa na výlet nemá ísť…no som riadne prekvapená že aj takto niekde v mš riešia výlety…určite by som si to šla vykonzultovať s p. riaditeľkou…je to diskriminácia a je to nefér voči malému škôlkárovi…
Vyradit dieta zo subjektivnych dovodov uctelky je diskriminacia. Maju prisposobit obtiaznost vyletu vsetky detom a zabezpecit podporu. Nehorazne. Ako toto mozte tolerovat bez staznosti?
Problem je v tom, ze vsetci chceme uniformnost… Ja vo svojej praci (tlmocenie) tiez musim maximalne zohladnit potreby klienta. Kazdy je iny. Kazdy sa sprava inak a ma ine potreby. Je mojou ulohou a nutnostou pristupovat k ludom individualne a hlavne snazit sa ich co najlepsie spoznat, aby som dokazala co najefektivnejsie poskytnut sluzbu. Inak ma vymenia. Niekto je introvert, niekto extrovert, niekto ma rad to, iny ono… Ked idem do banky, ocakavam, ze budu riesit moje individualne potreby. Ked kupujem handry, moje telo sa im isto neprisposobi… Ked si vyberam pocitac, nepotrebujem, aby mal vybavenie na super hry, potrebujem dost velku pamat na slovniky a prekladatelsky softver. Ocakavanie, ze budem svoje dieta prisposobovat ucitelke je divne, ked travim pol dna prisposobovanim sa svojim klientom. Ak nie je schopna prisposobit program vsetkym detom, nie je to dobry program.
Aby to bola ferova debata, myslim, ze by sa sem hodil aj nazor z druhej strany. Som ucitelka v materskej skole a mate pravdu, toto povolanie (tak ako aj materstvo) musite brat ako poslanie, inak sa to neda zvladat. Musim s vami vsak suhlasit. Separovat deti na zakladne nejakych ich “nedokonalosti” je utok ucitelky samej proti sebe… Ved ako keby ona bola dokonala. Myslim si, ze pri organizovani takehoto vyletu sa ma zabezpecit program pre vsetky deti a nie “zdvorilo” ziadat rodicov, aby s tym svojim dietatom v ten den do skolky neprisli, lebo mi to tak vyhovuje. To svedci o neprofesionalite ucitelky. Ak svoju pracu vie robit dobre, mala by si vediet poradit s kazdym dietatom, najst v nom jeho potencial a dalej ho zuslachtovat. Inak, okrem nespokojnosti rodicov, placu dietata a praskov na ukludnenie nedosiahne nic…
Je mi ľúto, že takéto učiteľky vôbec učia 🙁 Je to maximálne neprofesionálne, taký prístup by nemala mať žiadna učiteľka, zrejme je to len o jej pohodlnosti.
Ja ako matka, by som trvala na tom aby moje dieťa išlo. Moja dcéra mala tiež len tri roky ked bola so škôlkou na prvom celodennom výlete, no dnes ma päť a stále si to pamätá, pamätá si dokonca farbu autobusu, ktorý ich viezol, bol to pre ňu veľký zážitok. A ked si predstavím že toto by jej chcela nejaká “učiteľka” odoprieť tak to by som bola i ja veeeelmi nahnevanáá.
Veď tu nejde len o ten zážitok, ale celkovo o budovanie vzťahov v kolektíve. Ako môže “učiteľka” vyštvať takto malééé dieťa z detského kolektívu?! to len pre svoju pohodlnosť?!? alebo že to nie je fér voči ostatným deťom? a čo to jedno?! na tu malu krehku dušičku “učiteľka” nepozerá …Sjuzi nedaj sa!
Ja som už dávno prišla na to, že učiteľky väčšinou (česť výnimkám) uprednostňujú deti podľa štedrosti rodičov alebo podľa známosti. S mojim synom robili obrovské problémy kvôli selektívnemu mutizmu (v škôlke odmieta rozprávať), vraj nevedia s ním rady, ale hyperaktívne dieťa, autistu a absolútne neprispôsobivé, agresívne dieťa zvládajú s úplnou ľahkosťou – lebo ako som sa neskôr dozvedela, rodičia sú štedrými sponzormi škôlky.
Je mi z toho na grc, ale čo už narobím..
Pri čítaní článku sa vy bavila príhoda mojej dobrej kamarátky, ktorej sa presne toto stalo pred rokom – malú nezobrali na výlet, lebo je pomalá..
nie je jedno kde ide, ani s kym
rodinne vylety su jedna vec…
vylet so spoluziakmi a zazitky s nimi zas ina- a aj tie maju svoj vyznam. ja osobne som sa na skolske vylety vzdy tesila äaj ked samozrejme z 3 rokov si ich nepamatam), ale vidim to teraz aj na dcere, ako ju skolarske vylety s kamaratmi tesia
a sjuzi ma byt pravo nastvana, ved jej vysackovali dieta z kolektivu, lebo je pomale!?!
kamaratke nezobrali dieta do skoly v prirode, lebo je diabetik. ucitelka razne zamietla moznost ist jednemu z rodicov s nimi a navyse ani nepockala na rodicov, kym to decku nejako citlivo podaju, ale pekne krasne jej to splechla do tvare sama na vyucku – nejdes a hotovo!
No ja by som 3 rocne dieta ucitelkam na celodenny vylet urcite nedala.
Ale to je moj nazor. Radsej si zajdeme na vylet , prechadzku sami a nemusi to nikoho zdrziavat a mozme ist kde chceme a na ako dlho chceme. Je jedno kde, takto male deti to este aj tak velmi nevnimaju.