Nie, chcem si poplakať!

Na JISke ležala násťročná Katka. V izbe bolo šero, zdalo sa, že spí. Keď zdavotné klaunky podišli bližšie, tak sa zamrvila a vykukla spoza kúdeľa svojich čiernych vlasov.

„Prepáčte, ja spím.“ Povedala odmerane a zamračene. Na to doktorka De Mencia odvetila kľudným hlasom, „veď my sa ti len snívame“ a začína jemne brnkať na ukulele veselé tóny…

„Jééj, vy krásne hráte, zahrajte mi niečo pekné.“ Povedala dievčina so záujmom. Doktorka De Mencia v myšlienkach zablúdila do slnečnej Andalúzie a začala nôtiť španielske rytmy. Katka však De Menciu rýchlo zahriakla so slovami: „Nie! Zahrajte mi niečo pomalé prosím, chcela by som si poplakať, ak môžem.“ Zavrela oči, usmiala sa a čakala na pieseň.

De Mencia zostala mierne zaskočená, niečo také ešte od pacientky nepočula. Vymenila si prekvapivý pohľad so sestričkou Annamnézou. Prianie pacientky je však na prvom mieste a tak sestrička začala udávať rytmus hrkacím vajíčkom, De Mencia brnkala na ukulele a ich jemné vokály ozvučili miestnosť. Dievča sa usmievalo a po jej krásnej tvári začali padať malé slzičky, akoby konečne mohla zo seba dostať to, čo ju už dlho trápilo. Takto spolu strávili niekoľko minút. Keď sa vyplakala, usmiala sa  a zrazu bola veľmi veselá.Zdravotné klaunky usúdili, že už by mohol byť ten správny čas na španielske rytmy. Miestnosť sa rozozvučala spevom a Katka sa začala smiať a zabávať. Potom povedala, že miluje španielčinu, lebo v nej pozerala telenovely ako malá.

Keď klaunky odchádzali, Katka mávala a usmievala sa. A tento úprimný úsmev v nich veľmi dlho ostal a ostane… 

• Zo života kaunov www.cervenynos.sk