No a čo, že som frustrovaná matka

Keď to nejde

A tak plus mínus okolo pol roka to konečne prišlo. Niečo ako režim. Ustálenejšie spánky, čas bdenia, má to už akú takú kontúru.

Samozrejme, zase len na nejaký ohraničený čas, lebo tak to s bábätkami chodí. Pribudnú mesiace navyše a takáto štruktúra dňa, ako má teraz, sa zmení. To všetko ovládam. Prešla som si tým s dvomi staršími.

No aj tak, niečo ostalo predsa len prítomné. Moja frustrácia, keď to nejde podľa plánu. Keď počítam s tým, že teraz bude moje dieťa pekne spať. A ono je aj tak škaredo hore.

Napríklad dnes. Na prvý spánok zvykneme dať dieťa do nosiča, teda môj muž, ja mám kríže už v prdeli a chvíľu pokrúžime v okolí domu. Ideálne je, keď krúži muž iba sám a ja si zatiaľ doma niečo robím, ale poznáte to. Keď on sa tak rád prechádza okrem bábätka aj s vami!

A tak sa necháte zlomiť pre dobro vášho vzťahu a radosť z toho, že váš muž má ešte stále chuť tráviť s vami nejaký spoločný čas. V hlave aj tak svieti tá nádej, že to bude krátka prechádzka, po ktorej dieťatko preložíme do postieľky a tam si bude spať oveľa dlhšie. Tam si doženiem ten svoj deficit. Tam niečo porobím.

Dnes nie. Nevydalo.

Krúžime ako supy, niekoľko kolečiek, kým sú oči bábätka ochotné privrieť sa. Ďaleko od všetkých tých hnusných psov, ktorí po vás brechajú ako tupôni. Inak mám hrozne rada psíkov, keď práve nedávam spať nejaké dieťa. Ale poznáte to. Sú chvíle, keď vám nevyhovuje, že je zem plná zvierat, dedinského rozhlasu, kosačiek, zváračiek, susedových detí na trampolíne.

Toto bola  presne tá chvíľa a nebola to celkom chvíľa, bola to dlhá pol hodina. A potom prídete domov a aj tak sa dieťa zobudí, len čo ho zvalíte na posteľ. Nepomôže už ani prso, ani znova zobrať do nosiča.

Moja utkvelá predstava, ako si už o takomto čase robím kávu a sedím a píšem tento článok, je preč. Som nahnevaná, mám nepríčetný výraz, penu okolo úst. Do ničoho síce nekopem, ale mám pocit, že si do mňa kopne muž,  ktorému sa nepáči môj naštvaný vzdych.

Vyzerá to, že sa dosekáme. Už neviem, či tam padlo, že nabudúce pôjde sám a že som teda nemala ísť, keď som nechcela, a prečo som teraz takáto.

Zastavím sa, nadýchnem sa a vysvetlím mu, že nevidím nič zlé na svojej reakcii. No tak som nahnevaná a frustrovaná, že mi to dnes nevyšlo, no a čo? Za to, že mám dieťa, nie som povinná mať 24 hodín na tvári uzrozumený výraz plný lásky a nehy a pokorne prijímať, čo mi dnes život s malým bábätkom nadelí.

Dovolím si svoju frustráciu. Poviem, že som jednoducho sklamaná, že som prišla o čas pre seba. Nehádžem predsa sebou, dieťaťom, ani ním. Do ničoho, do nikoho nekopem. Nevybíjam si svoju chvíľkovú frustráciu nijakým agresívnym spôsobom. A dokonca nemusím ísť ani svoje aktuálne rozpoloženie zapiť.

Uľaví sa mi, keď mu poviem, že potrebujem len chvíľu času, že ten opar zo mňa vyprchá a zase budem schopná ísť ďalej. Ale viem, že keby mi ktokoľvek nakladal len preto, že som rozčarovaná, mrzutá a zlostná, bolo by mi horšie.

Pocity sú len pocity. Chvíľu sú tu a potom zase odídu. Neodvíja sa od nich celý môj deň. Je to podobné ako s tými psami. Na chvíľu zabrechali, na chvíľu ma vyrušili. Je to preč.

Dieťa si spí svoj druhý spánok. Píšem tento článok. V diaľke cúva nákladné auto. U susedov kopú studňu. U ďalších reve decko, ktoré spadlo z kolobežky. Môj muž varí obed. Dve staršie deti sa tu tiež niekde nachádzajú. V tejto chvíli je všetko fajn. Takmer podľa plánu.

(2 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...