O deťoch, ktoré čakajú na mamu

Možno aj vy máte určitého človeka zafixovaného v hlave tak, že sa vám hneď vybaví v nejakom živom obraze a viete si spomenúť aj na nepodstatné detaily. Takto ja vidím jedno dievča s veľkými hnedými očami a vlasmi v pážacom účese, ako sedí na posteli, nevie, čo robiť s nohami, tak si ich stále prekladá jednu cez druhú a veľmi hlučno telefonuje; asi preto, že vníma, ako ju ticho pozorujem: „Ako sa máš, babka? Čo robíš, babka?“ Zaujíma sa naozaj o všetko a popritom babke vykladá, ako sa má na výlete ona a že jej chýba sestra, ktorá je teraz v nemocnici. Pýta sa, či ju pôjde pozrieť a či si ich potom obe zoberie domov, na návštevu…

Spomenula som si na toto dievča, keď som brázdila internetom, aby som mala čo najviac materiálu na svoju diplomovku. Bolo to zrovna v čase, keď už som mala od nervov rozškrabanú celú tvár (niekto si hryzie nechty, ja zase takto), oči ako slepý netopier a pár strán, ktoré som ďatlovala do počítača ako ďateľ už asi mesiac… a ktoré môj priateľ okomentoval poznámkou: „A bola si ty niekedy v detskom domove?“

Nie, nebola som. A cítila som sa trápne, keď som pozerala na tie „žvásty“ na papieri, oháňajúc sa všelijakými deklaráciami a dohovormi a právami dieťaťa. Aj k tomu som si mohla gratulovať, lebo natrafiť na literatúru, ktorá by ma aspoň trochu zasvätila do tejto problematiky, bol fakt zázrak. Rozoberala som detské domovy z pohľadu práva, nie z pohľadu sociálnej práce a vždy som ostala „fascinovaná,“ keď som v právnej literatúre našla len zmienku o detskom domove ako o zariadení na výkon ústavnej starostlivosti a bodka. Žiadna čo i len stručná informácia o tom, akým spôsobom sa táto „starostlivosť“ v detskom domove vykonáva a čo si mám pod tým predstaviť.

Vtedy som náhodou natrafila na článok tohto dievčaťa, v ktorom písalo: „Som obyčajné dievča… Takmer sa nelíšim od mojich spolužiakov, ale žijem v detskom domove s rehoľnými sestričkami a inými deťmi. V domove nám nie je zle. Sestričky sú veľmi láskavé, chcú nám nahradiť mamičky. Učia nás žiť v kresťanskej viere a láske. Spolu so mnou je v domove sedem detí. Bolo nás viac, ale niektoré deti išli do pestúnskej starostlivosti do rodín. Aj ja verím, že si mňa i moju sestru príde zobrať mamina, ktorej často píšem listy…

…keď mi je smutno, píšem mamičke takýto list: “Milá maminka, je nám tu s Nikolkou dobre, ale aj tak nám chýbaš. Veľmi Ťa ľúbime a tešíme sa, že si po nás prídeš. Je nám smutno a niekedy aj plačeme. Prosím Ťa, napíš nám dlhý list.”

Keď si spomeniem, ako vtedy telefonovala s babkou a prelistujem zákon, dopracujem sa k ustanoveniu, ktoré ukladá povinnosť súdu pred nariadením ústavnej starostlivosti vždy skúmať, či maloleté dieťa nemožno zveriť do náhradnej osobnej starostlivosti (preferuje sa príbuzný dieťaťa) alebo do pestúnskej starostlivosti, a až keď nemožno dieťa zveriť do týchto druhov náhradnej starostlivosti, nastupuje ústavná starostlivosť. Naivne som si myslela, že tú konštrukciu „nemožno zveriť príbuznému“ môžem preložiť ako „všetci príbuzní dieťaťa sú do jedného mŕtvi“ – ale dievča v mojom príbehu, ktoré nie je abstraktné, vymyslené, ma zobudilo svojim hlučným telefonovaním. “…máme babku a dedka, ktorí si nás niekedy zoberú domov. Vždy sa tešíme, ale potom sa nám nechce vrátiť späť. A znova snívame o maminke a o tom, že raz príde a odvedie si nás domov. Už sa teším…“

Možno toto som chcela nájsť v komentároch jednotlivých paragrafov o ústavnej starostlivosti. Možno fotku tohto dievčaťa by som pripla k dôvodovej správe k predpisom o sociálnoprávnej ochrane detí namiesto konštatovania, že je Slovenská republika ako zmluvný štát Dohovoru o právach dieťaťa viazaná plniť si svoje záväzky, ktoré jej z tohto Dohovoru vyplývajú. Možno by som chcela, aby pri každom jednom práve dieťaťa bola hviezdička a k nej odkaz, niečo v duchu: snahou nebolo dať na papier právo, ktoré sa v istom momente stáva prázdnym; mrzí nás, že sú situácie, ktoré právo nemôže vyriešiť… Mať totiž predstavu, čo sa za ústavnou starostlivosťou skutočne „skrýva“, núti nezatvoriť oči. Myslím si to, akokoľvek to vyznie naivne. Potom by sa možno nestalo, že reakciou na tému mojej diplomovky „Transformácia detských domovov“ zareaguje právnik: „A na čo to transformuješ – na akciovky?“

foto: Dagmar Mozolová