O materstve, hormónoch a divej svini.

Vždy som si myslela, že sama seba poznám. Veď so sebou trávim 24 hodín denne už takmer 30 rokov, tak ako by mi mohlo niečo o sebe ujsť? Ale toto moje presvedčenie odplávalo s tým, ako mi začalo rásť brucho (a nebolo to od piva). Neverili by ste – teda vynímajúc tie ženy, čo to už zažili – čo dokáže príroda navyčíňať, keď zistí, že nejaká spermia sa zabuchla do vášho vajíčka a kolotoč sa roztočí…

Moje JA, ešte pred pár týždňami s odstupom sa tváriace na svojich podriadených, vyžadujúce si rešpekt, profesionálny prístup, plánujúce si kroky v kariére, rokujúce o miliónoch s inými tvrdými tvárami v kravatách. Keď mi priateľka položila na ruky jej plačúce dieťa, chytili ma nervy:“ Bože, čo s tým mám robiť a dokedy ešte bude tak vrieskať!?“

Je materstvo pre mňa?

V týchto chvíľach som si sama sebe potajomky kládla otázku: Zvládnem to niekedy aj ja? A mám to vôbec chcieť? Nebude pre ľudstvo lepšie, ak ja dieťa mať nebudem? A okrem iného, čo tie prachy, čo teraz chodia na účet, a potom už nebudú…Nebude mi za nimi moc ľúto?

A prišlo to. Spomínané brucho, ktoré nie je od piva. Zo začiatku som „onomu“ dieťaťu dávala sarkastický pracovný názov „LACO.“No viete si predstaviť, že sa niekto skláňa nad malým ružovým novorodencom a že „…LACO“? Je to presne tak nepredstaviteľné, ako bol pre mňa fakt, že niečo také budem mať „na domov“ – ako vraví moja malá neter Alžbetka, keď si od nás niečo „na domov“ teda navždy odnáša.

Už počas tehotenstva som si pripadala nejaká podozrivá – do kina som si musela vždy pribaliť veľký balík plakacích vreckoviek a v televíznych novinách ma k slzám priviedla aj správa, že čierne deti v USA majú menší prísun vitamínov ako biele. No to ešte nebolo nič oproti tomu prevratu, ktorý nastal dňom P. 

P ako pôrod.

To dieťa bolo moje, najúžasnejšie na svete a všetko okolo neho mi je dodnes nepochopiteľné (mne, čo všade bola, všetko videla, a všetkému rozumie). Po pôrode ešte viac ako pred ním. Síce nerozumiem, ako také polmetrové a takmer štvorkilové človieča môže „tade“ vyjsť na svet. Veď kade – tade? Rozumiete tomu niekto? Neviem, či sa to dá pochopiť, aj keď som už niekoľkokrát za sebou prečítala kapitolu Pôrod v Zdravovede.

Ale aj bez toho, aby som chápala, začala som cítiť. Cítiť ako nikdy pred tým. Bábätko. Moje. „Na domov.“Už sa spolu rozprávame. Neviem, kde sa vo mne, karieristke v sivom kostýme, berie tá reč, ktorú ma nikto neučil a ten nežný hlas, ktorým som nikdy pred tým nehovorila.

A ako agresia

Druhou prekvapivou stránkou mojich nových precitnutí bola – agresia. Prepáčte mi to porovnanie, ale trefnejšie ma nič nenapadá. No chceli by ste sa v lese stretnúť s divou sviňou, keď za ňou cupitajú jej malé? Tak to je presne ono. Ak som sa obrátila smerom k bábätku, bola som plná lásky, úsmevov a nežnosti. Ale ak druhým smerom – všetci ostatní (samozrejme s výnimkou mojich najbližších) boli nepriateľmi a agresormi.

Napríklad ešte v pôrodnici. Každá sestra, ktorá mi zobrala moje bábätko kvôli bežným lekárskym procedúram (kto vie, čo mu tam robia…), návštevy príbuzných, ktorí sa nám hneď v prvých dňoch po príchode z pôrodnice nasáčkovali do bytu. Spolucestujúci v MHD, v ktorých som videla iba bacilonosičov… Stačilo, keď sa ho niekto len dotkol, už som fučala zväčšenými nozdrami ako tá spomínaná…

H ako hormóny

Ale viete, čo je na tomto všetkom láskavom i neláskavom to najšokujúcejšie? Vraj to vôbec nie je o mne, ale o hormónoch. Stačí trochu nejakého oxytocínu a točí to s vami ako 14-ročným deckom puberta. Tiež za to nemôže. Ale či už za to čo sa so mnou stalo môžem, alebo je to len software prírody mojich hormonálnych pochodov sa už nikdy nedozviem. Pretože bez tých hormónov sa to vyskúšať nedá.

Krútite hlavou? Vysvetlenie, ani žiadnu odpoveď vám nedám. Prestáva ma riešenie tejto záhady zaujímať. Mám svoje bábätko, najúžasnejšie slniečko na celej mojej oblohe. A chcem byť mamou.

(9 hlasov, priemerne: 4,90 z 5)

Loading...