Ocko zomrel

Ako im to povedať

Bude to stres, bude to strašný stres, opakovali ľudia pred pohrebom a ja som sa nechápavo dívala, čo ešte môže byť viac stresujúcejšie. Veď už zomrel.

Už tu nie je. Už je pri Bohu. Už sa s ním iba rozlúčiť na mieste, kde chcel byť pochovaný. A potom to povedať chlapcom.

Toto sú presne tie veci, ktoré si nikto z nás nevie, a hlavne nechce predstaviť. Ako im to povedať. Ako to zoberú. Ako s tým budeme žiť.

Návody neexistujú. Čoho sa asi tak chytiť?

Čo im nehovoriť

Ako prvú pomoc mi poslala kamarátka psychologička (vďaka Bohu za dobrých kamarátov!) článok o tom, čo treba mať na pamäti, keď hovoríme s deťmi o smrti blízkeho človeka. Boli tam aj odporúčania, ako to povedať a čo naopak, nehovoriť, akým frázam sa vyhnúť.

Napríklad jedna z viet, ktoré by sme nemali používať je: „Ocko spinká.“ Lebo deti predsa vedia, že „kto spí, sa potom aj zobudí“. Mohli by si začať namýšľať, že spánok znamená smrť a mohli by sa báť zaspať.

Kňaz mi hovoril o nedávnej skúsenosti, keď pochovával mladého otca, ktorý zomrel pri autonehode. Deťom povedali, že ocko je na nebi ako hviezdička, bude im svietiť, každý večer sa na ňu môžu pozrieť. A potom bol problém, keď sa išli dívať „na ocka“ a bolo zamračené, hviezdy žiadne, ocko tam nebol…

Mali by sme preto zvoliť pravdivé odpovede, jednoduché, bez zbytočných detailov.

V pokoji, ak je to možné

Keď som mala chlapcov posadených vedľa seba, najviac som sa bála, že sa pred nimi zlomím a nebudem vedieť povedať súvislú vetu. Prosila som Boha o pokoj. A ono to nejako prišlo.

„Ocko bol v nemocnici, lebo bol chorý. A prestalo mu biť srdiečko,“ povedala som im.

„Ocino zomrel?“ opýtal sa starší syn.

„Áno, ocino zomrel.“

„My už nemáme ocina?“ opýtal sa mladší.

„Áno, už nemáme ocina.“

„Prečo mu prestalo biť srdiečko?“

„Lebo lekári na to nemali liek.“

Povedala som im, že ocko je v nebi. Už je tam aj s babičkou Aničkou a s dedkom Petrom. „Aj s našim bábätkom, aj jemu prestalo biť srdiečko,“ povedal Janko o svojej dvojičke.

Povedala som im, že ocko nás tam bude čakať. Ocko nám zistí, ako to v tom nebi vlastne funguje. Lebo my to tu teraz nevieme. Ale on to už vie. A všetko nám v nebi ukáže…

Neznamená to, že malé deti smrť nevnímajú

Chlapci neplakali, mali však veľa otázok. Ktoré sa nedbali opýtať hoci v preplnenom autobuse. Stále pod chvíľou niečo vytiahnu. Rozhodne to neznamená, že sú „ešte tak malí, že to nevnímajú,“ ako by si možno niekto myslel.

To len my, dospelí, nemáme najmenšiu šajnu, ako deti rozmýšľajú, ako to v sebe prežívajú.

Aj u nich sa objavilo také to prirodzené odmietanie skutočnosti: „Aj tak ti neverím, že ocino zomrel.“ Ale aj „pragmatický“ pohľad na realitu: „Už nemôžeš ísť na celý deň do práce, mama, lebo po mňa nemá kto prísť do škôlky,“ povedal mi mladší syn.

Smrť nemusí byť temná

Boli sme ockovi zapáliť sviečku na cintoríne a starší syn povedal: „Nájdem ockov hrob podľa toho, kde bude najviac kvetov.“ A aj ho našiel. Zapálili sme sviečky, pomodlili sme sa, nechali sme mu tam nejaké kresby. V obale, aby to nezmoklo (to ich najviac trápilo).

„Ocino mi veľmi chýba,“ počujem každý deň.

„Ja viem, aj mne veľmi chýba.“

A tak si žijeme iba traja. Nie sme však nastavení tak, že smrť je niečo temné. Lebo byť v nebi nie je predsa tragédiou.

Nebo nie je tam hore, nebo je v našom srdci. Ocko je tu stále s nami a môžeme sa s ním kedykoľvek porozprávať. A jemu nezostáva nič iné, iba to všetko počúvať 🙂

„Keby vás teraz ocino videl…“ dívala som sa na nich, ako kráčali nocou v blikotavých topánkach.

„Ale mami, veď on nás vidí, on je tu s nami.“

	Prečítajte si aj: Úprimnú sústrasť, neviem, čo povedať

(52 hlasov, priemerne: 4,90 z 5)

Loading...