Môže to vyzerať len ako bežná frustrácia ženy na materskej. Chudinka je nespokojná, vytáča ju muž! No aj tak. Nerozumiem tomu. Ja som tá, ktorá je dieťaťu k dispozícii 24/7. Ale pre syna je top otec, ktorý s ním strávi maximálne hodinu denne! Ak vôbec stihne prísť domov v normálnom čase, čo sa stáva málokedy.
Prečo si to ja musím vždy „odgrcať,“ kým on zlíže smotanu ako otec roka, hoci dokopy nič nerobí?
Shutterstock
Frustrácia ženy na materskej: Ešte stále ho ľúbim, ale niekedy menej
Začnem tým, že manžela ľúbim. Ešte stále. Aj keď niekedy menej. A niekedy sú dni, keď ho ani nemôžem vystáť a myslím si o ňom, že je to najväčší kretén, idiot, bulo a čo ja viem čo ešte, ale radšej si zakusnem do jazyka.
Niekedy sú dni, keď na neho ani nenachádzam slov. Keď nie som nahnevaná, ale rezignovaná.
Pýtam sa, či to takto funguje všade. Zákonite sa všetko musí zmeniť, keď do vzťahu príde dieťa? Niekto vzťah po deťoch ospevuje, že je to síce strašne ťažké, ale zároveň, ako ich to s mužom posunulo.
Ja to tak vôbec nemám.
Často sa cítim, že som na všetko sama, že si žijeme oddelené svety, že ma muž nechápe a že sa ani nesnaží chápať, čím žijem, že sme ako celkom z inej planéty.
Najviac ma vytáča, koľko hodín dokáže s prepáčením presrať na záchode. Ja na jeho mieste by som už dávno mala hemoroidy tretieho stupňa. Našťastie sa v onej miestnosti nikdy nezdržím príliš dlho, lebo veď tam so mnou chodí aj syn, tak rýchlo vykonám to najnutnejšie.
Žeby som si však pol hodinu púšťala len tak z plezíru videá, ako to robí muž? Jedného dňa spláchne a zistí, že syn maturuje.
Nepríde mi fér, že som v jednom kuse v „pohotovosti,“ večne našponovaná ako struna, kým on má takú pohodičku. Proste si ide do práce, kde sa môže v pokoji naobedovať, vybrať si každý deň iné menu, dať si kedykoľvek teplú kávu, porozprávať sa s dospelými…
Ja som doma zatiaľ zavretá ako nevoľník batoľaťa, ktoré sa v jednom kuse hádže o zem. Ak nehádže o zem seba, hádže o zem jedlo. Zásadne využíva k svojmu rečovému prejavu len excentrické tóny. Vrieska, škrieka, huláka na celý byt.
Niekedy mi to lezie na nervy a neviem sa dočkať, kedy konečne pôjde do škôlky. Budem patriť k tým mamám, ktoré sú nadšené z toho, že sa zbavili dieťaťa hoci len na pár hodín. Ale aspoň sa konečne nadýchnem a možno budem menej nervná a nervózna.
Možno konečne nebudem dostávať tie sprosté otázky od muža, čo som nervná, prečo som nervózna, prečo len „prudím“ a vytváram dusnú atmosféru. Že on sa potom ani nečuduje, prečo malý tak vyvádza, keď je so mnou. Vtedy by som ich najradšej zavrela spolu na záchode, zahodila kľúč a odišla aspoň na mesiac preč.
Je normálne, že som frustrovaná a mužovi závidím?
Kedy mi bude lepšie? Kedy mužovi prestanem závidieť jeho bezstarostnosť, ležérny štýl výchovy, jeho teplú kávu, jeho záchodové etudy? Začnem si aj ja konečne to materstvo trochu užívať?
