Petrík a všetci svätí

Hovorí sa, že chlapci sú od prírody šantiví, nezbední, neposlušní a ktovie čo ešte. Moje stredné chlapčisko, ktorému Boh nadelil veru dosť talentov – aj takých nepotrebných, ktoré sú mu v konečnom dôsledku skôr na oštaru, je toho dôkazom. V podstate mal šťastie, že sa narodil na Všetkých svätých, ktorí ho už párkrát zachránili – keď nie pred smrťou, tak aspoň pred krutým úrazom. Pri krste som mu dala meno Peter, aby som tú nebeskú ochranu ešte trochu poistila.

Ešte po dvanástich rokoch spomínam na časy po jeho narodení. Figu, musím sa vrátiť do prvých momentov, keď vyše štvorkilový chlapček prvýkrát zaplakal. Vôbec sa neponáhľal, svoj veľkolepý príchod na svet si odložil o dva týždne. Kým som čakala, že konečne budem chodiť bez „batoha pred sebou“ v tzv. čakateľskej izbe, kam bolo počuť výkriky hrôzy, bolesti i šťastia, prešli zhruba štyri dni. V jeden večer sa narodilo mŕtve dieťatko, počula som to na vlastné uši. Nuž, vtedy som bola omnoho psychicky odolnejšia, než dnes. Tesne pred tým, ako sa Peťulko definitívne rozhodol narodiť, som si musela vypočuť tirády na jednu rómsku mamičku, čo ľavou zadnou odrodila svoje štvrté či piate dieťa v poradí. Pche, jej malý mal čosi nad dve kilá, pomyslela som si, keď mi zahlásili, že takého valibuka dávno nevideli. Pripomínal mi rozkošného čertíka, ktorý na mňa hneď vyplazil jazýček. Kým sa naučil, veľmi skoro a rýchlo, chodiť, stačil si rozhryznúť jazyk takmer na polovicu. Zapasovali mu ta! Ppresne dva zuby hore a dva dole. Krv sa mu valila z pusinky a ja som v hrôze nevedela, čo robiť. Ešte dodnes má v strede jazyka výraznú jazvu.

Keď sme raz išli cez hrôzostrašnú križovatku v strede mesta, Petríkovi sa rovno v strede vozovky zapáčilo vyskakovať z kočíka – keby nemal traky, určite by si rozbil hlavu rovno pred kamiónom. V desiatich mesiacoch, keď už normálne behal, sa mi z rána zdal akýsi čudný. Plakal viac ako inokedy, ale nevedel mi povedať, čo je vo veci. Akosi som ho uložila spať, no keď sa zobudil, už ani nevládal plakať. Neskúsená, zhrozená, som ho rozbalila – a zdesila som sa. V spodnej časti bruška mal akúsi čudesnú hrču. Ešteže prišla mama, ktorá rýchlo zavolala sanitku. Húkajúc sme dorazili na pohotovosť, kde mu primár odborným zásahom – našťastie zatiaľ nekrvavým – strčil črevo tam, kde malo pôvodne byť. Od toho momentu som ho nenechala plakať ani chvíľku. (Dovtedy som slepo verila lekárke, že dieťa môže plakať aj polhodinu, pretože mu to vraj vôbec neublíži.)

O tri mesiace sme „húkali“ do nemocnice znovu: O šiestej ráno Petrík vyliezol na stôl a rovno na hlavu odtiaľ spadol. Samozrejme, že!

bol z toho otras mozgu. V nemocnici si nás, ako som to očakávala, nechali na pozorovanie, pretože ako to už býva, zákonom schválnosti sa táto udalosť odohrala v piatok, kedy už normálne žiadneho doktora nemôžete pýtať o vyjadrenie. Cez víkend som tŕpla, aby si neublížil ešte viac, lebo ako tak liezol popod kovové postele a behal po šmykľavej chodbe, otras mozgu sa mi zdal ešte najjemnejšou diagnózou.

Keď mal Petrík necelé tri roky, naučil sa písmenká, v štyroch už čítal, a tak som si začala myslieť, že najhoršie časy máme za sebou a odteraz už bude spokojne sedieť s knihou v rukách. Omyl. V tom období sme sa sťahovali na dedinu, a hneď v prvý mesiac si rozbil čelo na dvoch miestach.

Blahorečila som osudu, že sme kúpili pár mesiacov predtým auto. Inokedy sme šli po chodníku, kde za plotom vládol veľký „hafan“ z rodu vlčiakov. Dôrazne brechal, preto deti mali vo zvyku prikladať si preventívne ruky na uši, aby sa nezľakli, keď ten nešťastník začne so svojím predstavením. Raz bola bránička trošku pootvorená, majitelia klábosili s odchádzajúcou návštevou a keď Petrík prechádzal okolo, psisko vybehlo na chodník a skočilo mu rovno na krk. Moje reflexy sú veru úbohé, a keby to malo byť na mne, bol by mu amen. Trojročný chlapček a dvadsaťkilová ozruta… Môj manžel však zareagoval okamžite a stihol psa odkopnúť na cestu. Aj tak však stihol zahryznúť Peťkovi do ruky, ktorú držal na uchu.

Jeho láska k zvieratám však vôbec neutrpela ani po tomto hororovom zážitku. Asi o mesiac neskôr sme sedeli na návšteve a na dvore sme nechali naše ratolesti hrať sa. O päť minút prišiel Petrík dnu a hovorí mi: „Dával som pusu mačičke a ona ma uhryzla. Rovno do hornej pery.“ Keďže mačka nemala žiadne zdravotné osvedčenie so sebou, utekali sme – samozrejme, že to bola nedeľa – na pohotovosť. Tam mi povedali, že ak mačku chytím do vreca a donesiem, za symbolickú sumu 500 korún mi urobia testy na besnotu. Teda nie mne, ale mačke. Peťko sa spýtal: „A to mačičke neublíži, však?“ Odpoveď znela, že veru ublíži, lebo testy musia urobiť z jej mozgových buniek… Keďže však moje inteligentné dieťa pochopilo, že by to znamenalo jej koniec, jeho láska k zvieratám zvíťazila a rozhodol sa ju zachrániť a prehlásil: „Keď ja vlastne ani neviem, ktorá to bola.“ Mačka ostala žiť, a Peťulo absolvoval očkovanie proti besnote. Neviem, či mu to pomohlo :–).

Ale zrejme hej, lebo asi dva roky okrem maličkostí v podobe hŕč na hlave s pôsobivou radiátorovou vzorkou sa nič vážnejšie nevyskytlo. Keď už bol Petrík školák, privádzal svoje učiteľky striedavo do vytrženia i nervov. Keďže všetko vedel, počítal si v prvom ročníku násobilku a čítal knihy a okrem toho stíhal vyrušovať všetky detičky naokolo. V tom období som svoje staršie ratolesti bola nútená nechať dve hodiny v poobedňajšom čase samé doma.

Asi po mesiaci bezchybného fungovania tohto režimu mi len tak mimochodom hovorí suseda: „A vieš, že váš Peťo chodil po vonkajšej rímse okna na druhom poschodí? Kričala som na neho, aby išiel dnu, a on mi pohotovo odpapuľoval, že čo mu mám čo rozkazovať, keď nie som jeho mama…“ Po konfrontácii s objektom obžaloby som sa dovedela, že práve v ten osudný deň si spolu s Jožinom, starším bratom, rezali žemle na polovicu. Akoby zázrakom sa im nič nestalo, a to použili najväčší a najostrejší nôž. Ja hlúpa som si myslela, že keď nože odložím hore na kuchynskú linku, nič sa nemôže stať… Veľmi farbisto mi ešte opísali, ako sa im to na milimeter podarilo – Peťko držal a Jožko rezal… Ešteže nie prsty.

Minulý rok si Peťko prirobil tretiu jazvu na čele nárazom na práve sa otvárajúce dvere na školskej chodbe. Mal to tak hlboko, že mu bolo vidno kosť. Chirurg ho „pochválil“, ranu zaštopkal. Keby to bolo o milimetrík nižšie, príde o oko. Nuž, vďaka, všetci svätí. Aj svätý Peter.

Tento článok súťažil v projekte FEJTÓN RODINKA.SK 2007

(Žiadne hodnotenia)

Loading...