Počas „korony“ sa rodičia viac schovávajú na záchode

Nie vždy to u nás vyzerá ako na psychiatrii 🙂

Som síce učiteľka, takže som zvyknutá na krik po celý deň a už som voči nemu odolná, ale po tých pár týždňoch doma sa niekedy nepoznávam. Nechápe ani môj muž a podľa výrazu v jeho očiach predpokladám, že asi aj rozmýšľa, či som stále pri zmysloch.

Niekedy mám pocit, že dostanem zápal pľúc nie z korony, ale z toho kriku, o ktorom som ani netušila, že som ho schopná. A deti na mňa čumia, minule sa mi po jednom takom amoku normálne začali do tváre smiať. Po mojej následnej reakcii však pochopili a chodili ako po špičkách.

Ale nie vždy to u nás vyzerá ako na psychiatrii 🙂

Celkovo mám pocit, že nás to viac zbližuje. Muž chodí do práce každý druhý týždeň, striedajú sa dva tímy, ktoré sa nesmú stretnúť pre prípad karantény, aby nevypadli všetci. Zatiaľ má práce dosť, lebo ľudia sú doma a objednávajú tovar cez e-shop ako blázniví. Uvidíme dokedy. Možno o pár mesiacov si ľudia radšej kúpia chlieb ako značkové oblečenie…

Pozitíva korony

Pre mňa je ten týždeň, keď je doma, nádherný. Veľa sa rozprávame o rôznych veciach, na ktoré bežne nie je čas. O tom, čo sme možno o tom druhom ani netušili.

Tiež ma teší, že sa teraz viac rozprávame a „vidíme“ s jednými aj druhými starými rodičmi, lebo je na to čas. Starých rodičov máme na Liptove a pri Prešove, takže sa nenavštevujeme aj kvôli ich veku. Bojíme sa o nich, a tak sme v kontakte vďaka technike častejšie, ako zvyčajne.

Mamy na materskej to až tak nevnímajú

Na nový režim sme si zatiaľ nepotrebovali až tak zásadne zvykať, to povedia asi všetky mamy na materskej.

Najhoršie je na tom asi najmladší, lebo nechápe, prečo je doma odrazu toľko hluku a zle doma spí. Bol zvyknutý na kočík, kde pospal aj tri hodiny, doma je to maximálne hodinu a pol. Von chodíme zriedka. Bývame síce rovno oproti lesu, za ktorým je hrádza, ale keďže je tu teraz množstvo ľudí ako na Obchodnej ulici, nechceme riskovať.

Aspoň, že ráno nemusím vstávať. Naše bábätko je v noci aj štyrikrát hore a nadránom, keď už konečne tvrdo zaspí, ho inak zvyknem budiť a obliekať, aby som odviedla deti do škôlky.

Opičky z pralesa

Našťastie, i nanešťastie, máme doma dvoch predškolákov zároveň. Úlohy, ktoré učiteľky s nadšením a vo veľkom množstve posielajú, nie sú povinné, ale na inšpiráciu. Viem však, že keby sme s nimi nerobili každý deň aspoň pol hodinu úlohy, o pár týždňov by sme z nich mali opičky z pralesa.

Až ma desí predstava, čo bude v septembri, keď nastúpia po týchto dlhých prázdninách do školy. A to, že som učiteľka, mi v tomto smere nijako nepomáha, práve naopak, lebo presne viem, aké „vyluftované“ chodia decká po prázdninách. No ale rob s nimi úloh, keď musia niečo jesť a máš 4-mesačné bábätko extrémne túžiace po spoločnosti…

A čo robíme my, rodičia, aby sme sa nezbláznili?

Manžel sedí na záchode namiesto zvyčajných 15 minút aj štyridsať. A niekedy „potrebuje“ aj 3 x denne, čo sa pred tým nestávalo. Nikdy som pre to nemala pochopenie a vždy ma to veľmi vytáčalo, ale už som to začala robiť aj ja. A nutela sa u nás teraz jedáva veľkou lyžicou, samozrejme tajne, aby deti nevideli a ani my navzájom.

(7 hlasov, priemerne: 3,90 z 5)

Loading...