Poklusom klus!

Nemám rada rána. Nemala som ich rada ako dieťa, lebo som bola spachtoš. Nemala som ich rada ako tínedžerka, lebo som nestačila medzi treťou a šiestou hodinou rannou dosnívať všetko načítané z najúžasnejších kníh… Nemala som ich rada ako pracujúca inteligencia, pre jedno veľmi dôvtipné zariadenie, ktoré sa ľudovo nazýva cvikačka – čakalo bez rozdielu na všetkých od riaditeľa po upratovačku a mne vždy škodoradostne blinklo 2 minúty po začatí pracovnej doby… A nemám ich veľmi rada ani teraz – hoci milujem naše rozospaté deti, keď sa ráno domotkajú do kuchyne a s hlavou zloženou na stole ešte dospávajú sny.

            Aby som bola presná – nemám rada rána od okamihu, kedy sme začali trpieť povinnou školskou dochádzkou. Niežeby moje deti mali alergiu na školu – patríme k tej malej vzorke, ktorá školu miluje a škola miluje ich. Paseku nám robí vstávanie a hlavne, ponímanie času a niektorých slovíčok označujúcich nutnosť zrýchlenia pohybu.

            Je to dosť zvláštne, pretože naše deti patria paradoxne k tým ranným vtáčatám, ktoré vyskočia o šiestej z postele a čvirikajú v pozore jedna radosť. Problém je, že túto hranicu maximálnej dĺžky spania dodržujú predovšetkým cez prázdniny a víkendy, vrátane rannej parašutistickej prípravy skokom do rodičovskej manželskej postele.

            Nuž ale, aj keď ich ráno nechám tú chvíľku do pol siedmej, ak teda už nepobehujú hore-dolu, vylezú z postele bez väčších problémov. Problém nastáva v okamihu, kedy zadám povel číslo jeden: odpyžamovať sa a učlovečiť sa.  Vyjsť z pyžama je otázkou cti len pre nášho malého konzerviačika Mikiho, ktorý už vo svojich štyroch rokoch cíti „stavovskú povinnosť“ byť v gala a jesť ráno v pyžame pri stole ho totálne uráža. S učlovečením je všeobecný problém – zrejme by bolo riešením jedine to, aby cesta z detskej do kuchyne neviedla popri kúpelni, ale priamo cez ňu. Priznám sa, že mi v tejto súvislosti napadá krásna veľká Taxisova priekopa z dostihov, kde by naše dietka ešte v polospánku pekne spadli a nejako by sa hádam aj prebrali. Druhou variantou je nechať si doma patentovať nejakú zmenšenú autoumyvárku, ktorá by dieťa vyumývala, učesala /lebo hlavne naši chalani považujú hrebeň za trest a zalepené oči za dizajn/, vyšúchala mu zuby a upravila podľa potreby, aby vyzeral primerane svojmu stavu a veku bez asociácie na hniezdenie vtáctva a možnosti rodičovského kolapsu.

            Druhá zastávka – t.j. ranné stolovanie – prináša so sebou iný problém. Naše deti, keďže ich je obrovská tlupa, sa prejavujú s tak neskutočným apetítom a dobrými mravmi, až je to neuveriteľné. Lebo nielenže pekne popapajú a popijú predložené raňajky, ale každé sústo dôkladne dlho prežujú, potom poomáľajú v ústach a nadôvažok, aby nehrozila nejaká ujma z urýchleného prehĺtania, po častiach prehltnú. Isto majú v génoch frankofónne nadšenie svojho otca, a stolujú tak pomaly, ležérne, s búrlivou spoločenskou debatou o závažných veciach mŕtveho chrobáka, až mne úplne vyschýňa v krku zo sústavného napomínania a prepočítavania minút do odchodu do školy.

            Ak sa už najedli, nemôžem ani zakričať „Hurá“! Ďalším stupňom rozvoja je totiž filozofická štvrťhodinka v intimču najmenšej miestnosti v byte, spájaná s intenzívnym okopávaním záchodu a kontrolným odmotávaním toaletného papieru do nemoty na dlážku, aby nás nebodaj niekto neošmekol ani o kúsok vytretia sedacej časti tela.

            Zo mňa už tečie, je dávno po siedmej ráno, a napriek tomu, že škola je za rohom, vôbec sa podľa skúseností necítim, že mám nejako vyhrané.

            Ešte totiž nie sme oblečení. Lebo to, čo sa mi predvádza ráno, je napriek nachystaným kôpkam s oblečením pokus o najbizardnejšie kombinácie typu zelené nohavice, tyrkysové tričko s bielymi pásikmi, na to sivá mikina a k tomu červené ponožky. Osobnosť dieťaťa je skvelá vec, len… Naša dcéra dokáže ešte šialenejšie veci: slávnostnú blúzku spáriť s nohavicami, v ktorých maľovala plot a do toho švihnúť rifľovú vestičku s kvietkami… Hlavná vec, že sme bez ponožiek, občas aj kontrola spodného prádla poukáže na nedostatky rozoznania predku a zadku.

            A ručičky na hodinkách veselo bežia, ja začínam byť nervná, kým moje deti oplývajú pokojom. Ešte nie sme učesaní…  áááááááááááá! Pohľad na hrebeň je pohľadom mučenej zveri s príslušnými zvukmi. Ešte obuť………..niéééééééééééé! Prečo deti majú dar dať si k rifliam topánočky ako z Popolušky alebo v prípade nášho synátora trojo topánok ignorovať a všade v rámci „lenivej skromnosti“ nosiť len jedny primerane tomu zodpovedajúcim?

            Školáci mi už stoja pri výťahu, šípka smeruje hore na naše poschodie… Ešte budnu!!! A kde máš okuliare? Kým otvárajú dvere, ešte zdrapnem desiate a pchám ich do bočných vreciek batohov… Ten, kto ich vymyslel, bol určite matkou!

            Moje deti celé happy, že to zvládli odchádzajú do školy. A ja sa otáčam a zdúpniem: na komode veselo ležia dve veeeeeeeeeľmi farebné, do oči bijúce vrecúška s prezúvkami. Hádžem ich von z okna k nohám previnilcov a dúfam, že hádam majú všetko – aj rozum.

            Pred pár rokmi mi do práce nastúpila veľmi dobrá kamarátka. Učí v našej škole a ja som ju stretávala pravidelne ráno na parkovisku pred ňou s vypľutou dušou. Že nestíha… Veľmi som sa jej čudovala, čo nemôže stíhať pri troch deťoch, keď podľa jej slov o šiestej vstáva a panstvo má full servis a ešte ich aj vozí do školy, kde pracuje.

            Hlboko sa jej touto cestou ospravedlňujem.