Bol som na prechádzke s Ježiškom

… zahlásil spokojne dnes náš Jakub, keď sa vrátil z „obrovského“ vianočného nákupu.

         Vybral sa naň pred polhodinkou, tváril sa veľmi tajuplne. Vonku tma, kam to moje chlapča mieri? Rozmýšľala som.

         „Neboj, mami, idem len sem do Jednoty“, upokojil ma „darčekovač“.

         „Nuž, môj milý, inú možnosť teraz už ani nemáš…“ Trošku skleslo, dospelácky zhodnotím situáciu, zúrivo pritom počítam v duchu, koľko vlastne má ten môj Kubo odložené v hotovosti… Na viac, ako existenciu jedného eura, (o ktoré sa ešte predvčerom bil so svojou staršou sestrou) som neprišla.

         Ale môj syn odchádzal nesený na krídlach anjelov a prišiel s takými žiariacimi očami, až som ho nespoznávala.  Zavrel sa do izby, hodinu tam šuchotal, lepil a strihal… (Čo som zistila podľa lepiacej pásky prilepenej na mojej perine a kúskoch baliaceho papiera po zemi).

         Prišlo mi to také krásnosmutné.

         Krásne, lebo prišiel na tajomstvo vianočného obdarovávania – i keď trochu kruto ešte vlani v škole… medzi chalanmi v triede.  Musela som ho z toho šoku kriesiť múdrou rečou matky, ktorá vie vysvetliť darčeky od Ježiška… Podarilo sa.

         Smutné… lebo stále mám pocit (ešte podľa seba), že kým človek tak čisto verí na to, že pod stromček darčeky nosí jedine Ježiško, je ešte stále dieťa… Mne to vydržalo do dvanástich rokov, kedy môj neomylný zvedavý nos vyňural v maminej skrini nádhernú platňu o Zlatej priadke… Snívala som o nej dlho. Ale priznávam, že toto bol darček, z ktorého som radosť nemala. Akosi vyprchala pri tom momente predčasného objavenia, a tak som túto oblasť detektívnej vedy raz navždy zanechala.

         Ja sa už skôr dostávam do takej pozície, ako kedysi moja mama… keď vo februári pri upratovaní našla kdesi strčené medzi nočnými košeľami niečo, čo malo byť pod stromčekom… mne sa tak podarilo v júni nájsť rukavičky pre našu Dorku.

         … a tiež hľadám ideálne skrýše, lebo niektoré gény sa dedia, nie?

         Ale priznávam, že sa veľmi, veľmi teším na to ježiškovské prekvapenie z Jednoty! Je to také iné, byť obdarovaná niekým, komu som darovala najväčší dar – život. Tieto okamihy si vážim rovnako, ako malú bielu papierovú krabičku so smiešnou kresbou od našej Dorky spred pár rokov – k Vianociam.

         Tak. A začínam byť aj ja nedočkavá…

foto:sxc.hu