Prečo ľudia nechcú mať deti a má zmysel im to vyhovárať?

Napadlo vám niekedy v živote, že nechcete mať deti? Teraz, ani nikdy?

Mne áno. Nie je na tom nič čudné. Dokonca medzičasom ako matke troch detí mi napadlo, či som ich vôbec mala mať. 

Dobrovoľne bezdetní

Každý môže mať niekedy pocit, že rodičovstvo nie je pre neho, že sa do toho radšej ani nebude púšťať.

No niektorých ten „chvíľkový“ pocit nikdy neopustí, života s deťmi sa dobrovoľne vzdajú.

Možno aj vo vašom okolí máte niekoho, kto s postupujúcim časom vôbec nedbá na nejaké tikajúce biologické hodiny. Naopak. Čoraz častejšie rozmýšľa a veľmi nahlas, že deti mať nechce.

Čím najčastejšie dobrovoľne bezdetní argumentujú? A má zmysel im to vyhovárať? 

1. Nechcem deti, lebo sú náročné

Moja kamarátka vyhlásila, že si radšej kúpi domáce zvieratko, lebo chodiť z práce do prázdneho bytu a počuť si iba vlastné myšlienky, nebolo nič moc. Lenže zvieratko u nej vydržalo sotva týždeň. Cez deň spalo a v noci sa chcelo hrať.

Výsledok: nespala celé noci, v práci nevládala, lebo bola šialene unavená, a tak zviera, na ktoré dostala doslova alergiu, išlo voľky-nevoľky preč.

Žiaľ, pocit neprenosnej skúsenosti, že takto to bude vyzerať, aj keď sa jej narodí dieťa, že bude vyšťavená, zmordovaná, na smrť vyčerpaná, že toto skrátka „nedá“, jej ostalo.

A vyhovoriť jej tú paralelu, že argumentuje kocúrom?

„Pozri sa na seba do zrkadla, aká si strhaná zo svojich detí,“ povedala mi na to. Kompliment, najmä takýto úprimný, vždy poteší. Asi teda nie som pozitívnym vzorom, ktorí druhých presvedčí, že sa oplatí ísť do plodenia. Ak sa budem chcieť doraziť, kúpim si aj ja domáce zvieratko 🙂

2. Nechcem deti, lebo sú hlučné

Len nedávno sa mi známy pochválil, že kúpil síce super byt aj s predzáhradkou, len nemôže okno otvoriť, lebo všade revú tie otrasné deti. Sťažoval sa, že ich počuje aj napriek tomu, že na ušnom mu naposledy zistili nezanedbateľný stupeň hluchoty a nosí načúvatká…

Áno, človek nie je nikdy dosť hluchý, keď sa rozhoduje pre dieťa.

On by si aspoň mohol vypnúť načúvatká, keby veľmi túžil po pokoji. Vôbec netuší, akú má vlastne výhodu.

Druhá vec, je to asi aj sila zvyku. Hlučné sú predsa aj vlaky, ak máte koľajnice rovno za domom, a predsa si po čase zvyknete a spíte nečujne celú noc, akoby sa nechumelilo. Aj s deťmi je to tak.

Po čase už ani moc nevnímate, že revú a keď budú revať nejaké cudzie, ešte sa aj potešíte, lebo ten hluk sa vás netýka, nemusíte ich utešovať a v podstate, utešíte sa vy: že aj iné deti hučia, nielen vaše.

3. Nechcem deti, lebo mám kariéru.

Známa americká moderátorka Oprah Winfrey otvorene priznala, že keby mala deti, bolo by jej ich ľúto, lebo by kvôli kariére boli odsunuté na druhé miesto.

Nie je jediná žena, ktorá uvažuje spôsobom „načo mať deti, keď ich potom bude vychovávať filipínska opatrovateľka.“

Je fakt, že niektoré povolania sú absolútne nekompatibilné s rodinným životom, ale akokoľvek budeme vyplákavať, že sa dnes nedá skĺbiť práca s rodinou, potom sa pýtam:

Ako to mohla dokázať pred tristo rokmi najschopnejšia vtedajšia panovníčka Mária Terézia – okrem vysedávania na rakúskom, uhorskom a českom tróne, byť matkou šestnástich detí?

4. Nechcem deti priviesť do takého zlého sveta

Veru, aj Nicolas Cage vo filme Skala povedal, že nechce, aby sa jeho dieťa narodilo do šialeného, nebezpečného sveta plného násilia a potom išiel vyzabíjať teroristov jedna radosť.

Áno, je fakt, že žijeme v škaredom svete plnom matérie, konzumu, individualizmu, terorizmu a internetu, ale čo je svet svetom, vždy existovali nejaké „-izmy,“ nech sa diali akékoľvek vojny, zverstvá, potopy, zemetrasenia, ľudia odjakživa mali deti.

Nie jedno dieťa, či dve. Mali ich mnohonásobne viac ako dnes, keď je dieťa tak strašne „drahá“ záležitosť, že kto už by si ju len mohol dovoliť… kedysi boli rodičia vďační, ak im v tom zlom svete, kde hocikedy mohla dieťa zabiť aj banálna horúčka, nejaké potomstvo vôbec ostalo. 

A mamy, ktoré prežili niekoľko svojich detí, spievali nad kolískami uspávanky, aby im anjelika neodnieslo do čiernej zemi.

To nám neostalo vo svete, kde sa máme tak strašne dobre, ani trocha ich odolnosti?

5. Nechcem deti, lebo to zaťažuje matku prírodu

Povážme, koľko sa rozkladá jedna plne naložená plienka vo vesmíre. Všetky tie plastové hračky, ktoré skončia na smetisku a tie zošity pre školákov, koľko stromov sa muselo vyťať a veľké rodinné autá, koľko smogu vyprodukujú za rok.

A to ešte len by sme ostali v šoku, koľko kysličníka uhličitého vydýchne 3-mesačné bábätko za deň. Ekológia je smrť, že?

Lenže je to zase len vec nastavenia našej hlavy:

nikde nie je napísané, že naše dieťa musí mať všetko – či sú to hračky alebo nové oblečenie. Keď sa narodí, celkom si vystačí s minimalistickým priestorom pri maminom prsníku. Zdroj potravy, na ktorý je treba vynaložiť nula prostriedkov. Učí sa, že tie najlepšie veci sú zadarmo už odmalička.

Je na nás, či deti budeme vychovávať k vedomej striedmosti a skromnosti alebo ku konzumu a egoizmu, ku ktorému nás tlačí spoločnosť.

6. Nechcem deti, lebo život ponúka iné možnosti.

Áno, život je otázkou priorít a niekedy sa medzi nimi miesto pre deti jednoducho nenájde. Čas, energia sa venuje iným smerom. Lenže krok späť, vrátiť sa v čase, sa už po istých dekádach, kedy sme žili s týmto presvedčením, nedá.

Jedno z najsilnejších čítaní na túto tému pre mňa priniesla Kamila Straatsburg Sajmerová na blogu SME, v článku Nikdy som nechcela mať deti:

„Dnes, keď je už pozde na pôrod aj adopciu, dnes varím veľké hrnce dobrej polievky (ako otec hovoril, nemajú na nej byť oká, iba jedno veľké oko, vtedy je najlepšia).

Na Vianoce pečiem ako pre detský domov a moja plnená paprika je veľká a tučná, paradajková omáčka sa prelieva cez okraj taniera, takisto ako sa vo mne rozteká ten oceán lásky, ktorú nemám komu dať.

A tak ľúbim všetkých psíkov, vlastných a túlavých, kŕmim desiatky vtáčikov, do exkluzívneho apartmánu lákam ježkov. A sem-tam sa trochu ľutujem. Ale potom narovnám plecia a poviem si, vlastná voľba, nikto ma nenútil. Ako hovorí Hirax (aj keď myslím, že som bola prvá), všetko je tak, ako je.“